“Keby som mohol vrátiť čas, Žigmunda Pálffyho by som viac počúval.”

Deon Nel Photography

Magazín Rinkside dávnejšie označil Ritcha Wintera (64 r.) za prvú superstar medzi hokejovým agentmi. Legendárny Chris Chelios považuje vyštudovaného právnika za odvážneho muža, ktorý pre hráčov urobil viac ako ktorýkoľvek iný agent. Rodák z Edmontonu sa stal prostredníctvom Jaromíra Henyša priekopníkom v zastupovaní špičkových českých a slovenských hráčov v NHL. Dnes má v portfóliu asi dvadsať korčuliarov a svojmu prvotnému poslaniu zostáva verný. Pod palcom má šiestich Slovákov na čele s najväčšou hviezdou – Tomášom Tatarom.

Vo svojej kariére ste vyjednali množstvo veľkolepých kontraktov. Bolo však pre vás najväčším víťazstvom hokejového života to, že ste v roku 1992 viedli kampaň v prospech hráčov proti vtedajšiemu výkonnému riaditeľovi hráčskej asociácie Alana Eaglesona, ktorá ho postupne viedla k rezignácii, a neskôr ho odsúdili za podvody a vydieranie?

“Bola to mimoriadna vec. Alan Eagleson kolaboroval s majiteľmi a spolu robili všetko preto, aby platy hokejistov boli čo najnižšie. Do väzenia ho poslali preto, lebo si privlastnil peniaze, ktoré mali ísť hráčom. Čo sme videli po jeho páde, to bolo niečo neuveriteľné. Zárobky rástli niekoľkonásobne. Predpokladali sme, že v nasledujúcich rokoch budeme mať v súťaži päť milionárov, no nakoniec ich bolo dvadsaťpäť! Zrazu začali hráči zarábali oveľa viac a to bol významný úspech. Nebolo to len mojím pričinením, spolu so mnou viedol kampaň Ron Salcer (neskorší agent Mariána Gáboríka). Celý tento proces bol asi najväčšou obchodnou zmenou v histórii hokeji. Hrialo nás pri srdci, keď sme videli, že hokejisti budú zarábať toľko, koľko si naozaj zaslúžia.”

Bol osudovým človekom vášho života český obranca Miroslav Malý, ktorého draftovala Minnesota North Stars? Vy ste mu pomohli v roku 1984, keď sa počas pôsobenie v nižšej AHL dostal do problémov. On vás neskôr zoznámil s Františkom Musilom, ktorý chcel emigrovať. V tom čase ste zastupovali len dvoch hráčov a videli ste veľkú šancu získať ďalšieho.

“Jeden môj kamarát z Minnesoty ma oslovil s tým, že Malý potrebuje pomoc. A ja som to spravil. Miro však pôsobil v zámorí len sezónu a vrátil sa do Nemecka. Odtiaľ ma v roku 1985 oslovil, že sa rozprával s Františkom, ktorý túžil utiecť z komunistického Československa. “Vravím mu. To je milé!” Malý sa ma spýtal, či by som mohol Františkovi poslať list a v ňom opísať, čo môžem pre neho spraviť. Vtedy nebol internet a nevedel som, aký je Musil hokejista, ale bol reprezentant a Malý ma uistil, že je dobrý. List som mu poslal a viac som na to celé nemyslel. O rok neskôr ma skoro ráno zobudil telefonát, kde mi veľmi rozrušený Musil povedal, že sa nachádza v Juhoslávii a je pripravený emigrovať. Povedal som mu: “Veľa šťastia. Zavolaj mi, keď tu budeš!” Ale on opáčil: “Ja potrebujem teba, musíš po mňa prísť!” Nikdy predtým som nebol v Európe, no nasadol som na prvé lietadlo a v Taliansku sme sa stretli s Lou Nannem, vtedajším generálnym manažérom Minnesoty. Následne sme spolu vycestovali do Juhoslávie. Nanne mal kontakt na Davida Derenbergera, senátora Spojených štátov, a ten nám pomohol s vízami. Naspäť sme leteli cez Záhreb do Londýna, Minnesoty a u mňa v Edmontone strávil Musil celé leto. Keď nad tým celým rozmýšľam dnes, smejem sa. Všetci okolo mňa mi vraveli, že by za takýchto okolností zostali doma a nikam by nešli. Ja som však rozmýšľal inak. Mal som dvadsaťsedem rokov a chcel som sa stať športovým agentom. Tak som do toho išiel a ukázalo sa to ako výborné rozhodnutie.”

A dva roky neskôr ste režírovali ďalší útek československého reprezentanta. Útočník David Volek emigroval aj so svojou budúcou ženou Alicou, dcérou Jaromíra Henyša. Ten sa na dlhé obdobie stal vašou spojku pre československý trh. Tu sa zrodila vaša dobrá povesť medzi  českými a slovenskými hráčmi?

“Volek mal na mňa kontakt tiež od Malého, lebo Davidov otec ho v trénoval v Nemecku. O niekoľko mesiac neskôr po úteku Voleka padla železná opona. Vtedy mi David navrhol, že jeho švagor Jaromír Henyš mi je pripravený pomôcť. To vyzeralo ako zaujímavá myšlienka. Nakoniec sme spolupracovali asi 25 rokov a Jaromír mi bol veľmi nápomocný. Bol veľmi blízky hráčom a príkladne sa o nich staral. Vždy sme sa smiali na tom, že Jaromíra vyhodili dverami a on prišiel dovnútra oknom. Bol veľmi odhodlaný, rozumný a založili sme spolu veľmi dobrý biznis. Poviem to takto: Miroslav Malý bol na štartovej čiare môjho života, ale najdôležitejším človekom bol určite Jaromír Henyš.”

Po páde komunizmu sa Československo stalo rajom pre hokejových agentov. Bolo tu mimoriadne množstvo talentovaných hráčov s potenciálom okamžite sa presadiť v NHL. A vy ste mali pred všetkými jednu veľkú výhodu, boli ste na našom území prvý. Vášho veľkého rivala Dona Meehana ste predbehli len o niekoľko dní. Vy ste prileteli 4. februára a Henyš vám už predstavoval nových klientov. Meehan prišiel až 10. februára.

“Neviem,  kedy prišiel Don Meehan, ale viem, že sme boli prví a zrazu sme mali množstvo hráčov. Nikdy nezabudnem na stretnutie v trenčianskom hoteli Laugaricio, kde som mal míting v malej miestnosti asi so siedmimi prvotriednymi borcami. Medzi nimi bol Švehla, Pálffy, Petrovický či Haščák. Takéto niečo som si predtým vôbec nevedel predstaviť. Naraz som vyjednával s maximálne štyrmi-piatimi hráčmi. Predstavte si, keď som prvýkrát odchádzal z Československa, mal som v taške podpis asi dvadsaťpäť hokejistov!”

Vaším najznámejším klientom sa stal Dominik Hašek. Famózny gólman sa vyjadril, že spoluprácu s vami nikdy neoľutoval. Rozhodol sa najať si vás preto, lebo od začiatku ste vzbudzovali dojem, že to síce celé robíte pre peniaze, ale nekradnete. Vy ste boli nesmierne rád, keď v roku 1992 prestúpil do Buffala Sabres a tým naštartoval svoj výnimočný hokejový život.

“Dominik bol na začiatku veľmi sklamaný. Do Severnej Ameriky prišiel s nálepkou najlepšieho európskeho hráča a manažment Chicaga ho poslal do nižšej International Hockey League. Vtedy vážne uvažoval nad tým, že sa vráti domov, pretože neprišiel hrať za Minneapolis. Ja som mu povedal: “Dôveruj mi, si najlepší gólman, akého som kedy videl. Mňa nezaujíma, čo si o tebe myslí kouč Mike Keenan. Sľubujem ti, že ťa dostanem s Chicagom do prostredia, kde si budú vážiť tvoje schopnosti. Buď len trpezlivý. Ak to celé do jedného roka nebude fungovať, zrušíme zmluvu a pôjdeš domov.”  Pre Haška to bol veľmi ťažký čas, lebo v Chicagu bol jasnou jednotkou v bránke Ed Belfour. Ja som vedel, že výmena do Buffala bude správnym rozhodnutím. Vtedajší GM klubu Gerry Meehan mi povedal: “Videl som Dominika v jednom dueli Československa proti Sovietskemu zväzu a strely na bránu boli 50:20 v prospech ich veľkého rivala, no jediná príčina, prečo vyhralo Československo, bol Dominik. Na to nemôžem zabudnúť. Viem, že na NHL má. Ritch, ja len potrebujem vedieť, či chce prestúpiť do Buffala.” S tým on súhlasil a svoju prácu si robil fantasticky.”

Nedosiahol Hašek ešte viac, ako ste si predstavovali?

“Stopercentne. Žiadny iný brankár nebol taký úspešný ako on. Dvakrát získal Hart Memorial Trophy (najužitočnejší hráč ligy), šesťkrát Vezina Trophy (najlepší gólman) a dva Stanleyho poháre. Kto by si bol pomyslel, že bude taký dobrý? Bol som si istý, že bude brankárska jednotka svojho tímu. Ale to, čo neskôr dosiahol, bolo ťažko predstaviteľné.”

Jeden z prvých Slovákov, ktorého ste zastupovali bol Žigmund Pálffy. Keď ako osemnásťročný hviezdil v Nitre, zaujímali sa o neho viaceré agentúry. Pre tú vašu rozhodla známosť Henyša s koučom Šuplerom. Keď v lete 1991 priletel do vášho sídla v Edmontone, zaplatili ste mu operáciu ramena a finančne ho založili. Akonáhle však skalický barón prvýkrát prišiel do kempu New Yorku Islanders, doslova sa bál ísť na tréning. Hlavne kvôli tomu, že nevedel reč a zažíval výrazný kultúrny šok. Jaroslav Laifer, vtedajší manažér Trenčína, mu v tajnosti kúpil spiatočnú letenku. Jeho útek do rodnej vlasti sa vám nepáčil a ukončili ste spoluprácu. Neverili ste, že sa dá dohromady a dostane rozum, ale opak bol pravdou. Postupovali by ste dnes rovnako, ale  mali by ste väčšiu trpezlivosť s hokejovým drahokamom?

“Bolo to inak. Pálffy vypovedal zmluvu mne. Žigmund nám od začiatku vravel, že sa necíti byť pripravený na NHL. Ale my sme si mysleli opak a neustále sme ho tlačili vpred. Ak však niekto nie je mentálne pripravený, nechce tu byť a je osamelý, je to celé veľmi náročné. Preto som za ním prišiel do tréningového centra Islanders. Zabezpečil som mu auto, apartmán, jednoducho všetko, čo potreboval. Navštívil som ho deň pred jeho tajným odchodom. On mi vtedy nepovedal všetko. Na ďalší deň som bol v Hartforde za Róbertom Petrovickým a zavolal mi GM Islanders Bill Torrey a pýtal sa, kde je Žigo? Odvetil som: “Neviem, predsa v New Yorku!” Torrey opáčil: “Ale on tu nie je!”  Trvalo nám asi týždeň, kým sme došli nato, kde je. Čo by som spravil inak? Mal by som väčší rešpekt voči jeho pocitom a viac by som ho počúval. Nechal by som na neho rozhodnutie, kde chce odohrať nasledujúcu sezónu. To bola chyba, lebo on je inak milý človek. Pre neho bola americká kultúra veľmi vzdialená a jeho kultúra bola veľmi vzdialená nám. Problémom bolo, že sa necítil dostatočne komfortne nato, aby mi povedať pravdu. Preto vzniklo niekoľko nedorozumení. Čím som starší, uvedomujem si, že máme dve uši a jedny ústa pre nejakú príčinu. Neviem to naisto, ale keď prišiel domov, pravdepodobne si myslel, že sme na neho nahnevaní, a preto zmenil agentúru.”

Ešte pred Pálffym ste podpísali zmluvu s Petrom Bondrom a potom nasledoval výkvet tunajšieho hokeja: Švehla, Cíger, Šatan či Demitra. A taktiež Zdeno Cháru. S dnešnou hviezdou NHL ste sa tiež nerozišli v dobrom. Vraj v jednej chvíli prišiel za vami s tým, že zo svojho platu už nechce odvádzať tri percentná, ale len jedno. A Henyš sa vyjadril, že ste sa oprávnene cítili urazený a dotknutý, lebo ste mu veľmi pomohli v začiatkoch. Máte na neho dodnes ťažké srdce?

“Neviem, či si dostatočne viete predstaviť situáciu mladých hráčov v novom svete. Sú to mladí ľudia, ktorí robia nanútené rozhodnutia. Zdeno chcel pre seba dve tretinu môjho platu, a to som nemohol akceptovať. Chcel mať mercedes za rovnakú cenu ako za starú škodu. My sme sa však so Zdenom nikdy nepohádali, rešpektoval som jeho rozhodnutie. Jednoducho sme sa nedohodli, a to patrí k biznisu. On je slobodný človek a môže si robiť, čo chce. Našiel si agenta, ktorému odvádzal z platu len jedno percento.”

Ale pritom nešlo len o rozchod s Chárom. Jeho postoj (znížiť odvody z troch percent na jedno) nasledovali jeho krajania Demitra, Handzuš či Zedník. Tým, že nakoniec z The Sports Corporation odišli, pre firmu to bola nemalá finančná strata. Neboli ste v tej chvíli na slovenských hokejistov nahnevaný?

“Nebol som nahnevaný, ale sklamaný, lebo som stál pri ich začiatkoch. Postupom času sme ako firma pochopili, že pre hráčov zo strednej Európy, to bola príliš veľká kultúrna zmena. Týchto mládencov sa snažilo ovplyvniť veľmi veľa ľudí. Rodičia, priatelia, priateľka, kamarát, ktorý mu chce robiť agenta za jedno percento. To sa stalo s Patrikom Eliášom. Od nás odišiel, podpísal horibilný kontakt s jedným percentom pre agenta, ale nakoniec kvôli človeku, ktorý to celé režíroval, stratil milióny. V tejto brandži hráči jednoducho prichádzajú a odchádzajú, konkurencia sa ich snaží získať pre seba. Musím zdôrazniť jednu vec. My sme ako spoločnosť rástli nesmierne rýchlo. Keď idete z počtu nula na počet hráčov 25 až 50, nie je možné starať sa o všetkých. My sme týchto hokejistov prvýkrát stretli, keď mali sedemnásť-osemnásť rokov, a vtedy to boli deti. Neskôr sa stali sa dospelými mužmi, ktorí začali zarábať veľa peňazí, a mnoho ľudí sa začalo na nich lepiť. Napr. so Zdenom Chárom na začiatku nikto nechcel robiť, a keď začal hrať dobre, zrazu ho chceli všetci. Jeden agent si tak získal hráča, že priateľke hokejistu kúpil ako prvý Louis Vuitton. Poznal som prípad, že nemenovaný agent sľúbil otcovi hráča päťdesiat tisíc dolárov, keď prejde k nemu. Mne zase jeden hráč povedal, že zostane u mňa vtedy, keď mu dám na ruku stotisíc dolárov. Takéto šialený nápady nemohli mať hokejisti z vlastnej hlavy.”

Jedna úsmevná príhoda. Spomeniete si na to, že Ivan Čiernik, vtedy hráč nižšej AHL pretelefonoval so svojou priateľkou sedemnásťtisíc dolárov za mesiac?

“Nepamätám si konkrétnu sumu, ale viem, že mal nenormálny účet. To je príklad, čo sa deje s hráčmi, keď sú osamelí a veľmi im chýba domov. V dnešnej dobe to už nie je také hrozné, lebo väčšina mladíkov rozpráva aspoň trochu po anglicky. Skúste sa vžiť do situácie, ktorú zažívala Čiernikova generácia. Ste sami v malom apartmáne, nedarí sa vám, kouč vás nepodporí a priateľka je doma. To je veľmi náročné. Dnes už je to ľahšie, spojenie s blízkymi je oveľa jednoduchšie.”

Vaším klientom bol jeden z najlepších slovenských hokejistov Marián Hossa, o ktorom som počul, že peniaze v jeho živote nehrajú primárnu rolu. Aká bola spolupráca s ním?

“Ako s dobrým obchodníkom. Marián je zrelý, inteligentný a premýšľavý muž. Keď sme sa prvýkrát stretli, pýtal som sa ho, čo chce v živote ešte dosiahnuť. A jeho uvažovanie bolo správne. Veľa hráčov jeho kvalít, ide vyskúšať trh s voľnými hráčmi, aby získali čo najlepší kontrakt. Ale mnohí z nich sú potom nešťastní a organizácie ich predčasne vyplatia z kontraktu. Marián vedel, že mu chýba skúsenosť s veľkým tímom a s veľkým hráčmi. Nikdy nehral s Henrikom Zetterbergom, Nicklasom Lidströmom či Pavlom Dacjukom. Preto urobil veľmi múdre rozhodnutie. Odmietol veľké peniaze, lebo sa chcel stať najlepším, ako sa dalo. Nato potreboval byť v prostredí s borcami, ktorí vyhrali Stanley Cup. Až potom urobil druhý krok, keď podpísal dlhodobý kontakt s Chicagom (vyhral trikrát Stanleyho pohár). Jednoducho, mal premyslený plán. Možno nie je najšikovnejšie ofenzívne krídlo v dejinách, ale pravdepodobne je najlepšie brániace krídlo v histórii. Táto kombinácia ho robí jedným z najviac komplexných hráčov, ktorí kedy hrali hokej. Raz dostal na päť či šesť duelov na dres áčko namiesto zraneného Duncana Keitha, no nedarilo sa mu. Povedal, že označenie pre asistenta kapitána musí ísť dole, lebo je priveľmi ťažké. Jednoducho jeho DNA bolo ísť príkladom skutkami na ľade. A to má v sebe len veľmi málo hráčov. Myslím si, že na spoluhráčov myslel viac ako na seba, a mal mimoriadnu vášeň k hokeju.”

Vraj ste pre vašu firmu TSC mohli získať aj Ľubomíra Višňovského, ale Jaromír Henyš neodhadol správne jeho budúci potenciál.

“Ľubomíra celkom dobre poznám, jeho dlhoročným agentom bol môj kamarát Neil Sheehy. Neviem, čo sa stalo a či sme ho mohli mať pri sebe. Je možné, že Jaromír urobil chybu.”

Na prelome tisícročia ste zastupovali takmer všetkých najlepších slovenských hokejistov a mnohí z nich boli ťahúňmi svojich tímov v NHL. Dnes je situácia pre tuzemský hokej podstatne horšia. Vašim jediným top klientom je Tomáš Tatar. Trojica hráčov Christián Jaroš, Tomáš Jurčo a Marko Daňo pendluje medzi NHL a AHL. Prečo tak dramaticky upadol slovenský hokej?

“Počas komunizmu tieklo do športu veľa peňazí. Kluby mali dosť financií na to, aby mohli robiť to, čo potrebovali, tzn. pomáhať hráčom, aby napredovali pomocou kvalitného tréningového programu. Keď padla železná opona, začalo byť v hokeji veľa politiky tak isto ako za komunizmu. Ale napríklad Dukla Trenčín mala vynikajúci systém, keď mladých hráčov integrovala do prvého tímu. Okolo roku 1990 bolo draftovaných množstvo slovenských hráčov, ale zanedlho už rodiča neboli schopní platiť deťom drahý hokej, čo malo za následok, že veľa talentovaných deti prestalo športovať. Keď sa pozrieme na vývoj, dvadsať rokov po revolúcii (rok 2010) neboli draftovaní takmer žiadni Slováci. Ide o kombináciu zmeny systému a toho, že hokej sa stal pre mnohých finančne nedostupným.”

Tomášovi Tatarovi sa v lete končí štvorročný lukratívny kontrakt s Montrealom Canadiens. Asi pre neho nebude problém získať nový na dva-tri roky v hodnote cca štyri milióny na sezónu. Bude pokračovať v mekke hokeja, alebo prijme inú výzvu?

“To vám teraz neviem povedať.”

A čo trojica Christián Jaroš, Tomáš Jurčo a Marko Daňo? Ako vidíte šance prvého na zotrvanie v Národnej hokejovej lige? Zdá sa, že čas ďalších dvoch menovaných sa v zámorí chýli ku koncu.

“Jaroš teraz odohral niekoľko zápasov za San Jose. Uvidíme, čo sa stane po sezóne, ešte nepadlo definitívne rozhodnutie. Ťažko povedať, v prípade Jurča a Daňa budeme múdrejší o mesiac.”

Z tínedžerov zastupujete dvojicu Ľubomír Kupčo a Alex Géci. Ako sa k takému významného agentovi dostanú takíto mladíci?

“Kontaktovali nás prostredníctvom svojich kamarátov a my sme súhlasili s tým, že im pomôžeme.”

Géci celú sezónu nehral, lebo OHL svoje brány neotvorila. Ako dlho mu bude trvať, kým dobehne túto stratu? Kupča označil kouč Karlových Varov za jedného z najperspektívnejších hráčov akadémie, no za áčko K. Varov zvládol len jeden zápas a za rezervnú Kadaň v prvej lige tri stretnutia.

“Nikdy som nezažil situácia, že by sa zrušil celý ročník, preto nedokážem predpovedať, ako to ovplyvní všetkých tínedžerov z OHL nielen Géciho. Takže uvidíme. Ku Kupčovi nemôžem veľa povedať, lebo sezóna bola pre COVID-19 veľmi rozkúskovaná. Pri týchto tínedžeroch vždy ide o dlhodobý proces. Pandémiou poznačený ročník nie je asi pre nikoho smerodajný.”

Spoločnosť The Sports Corporation ste založili v roku 1985 a postupe sa z nej stala jedna z najsilnejších agentúr v NHL. V roku 2011 ste však firmu, ktorá dnes zastupuje päťdesiat borcov na čele s Careyom Pricem, Braydenom Pointom, Milanom  Lucicom, Ryanom Getzlafom a Bradenom Holtbym, predali. Prečo?

“Môj kolega Gerry Johansson mi ponúkol kráľovské peniaze. Je mladší ako ja, môže mať veci viac pod kontrolu a ovplyvniť svoju budúcnosť. Ja som sa rozhodol predať meno spoločnosti a časť klientov. Zároveň som si svojich hokejistov ponechal. Gerry chce mať veľkú agentúru. Ja zase menšiu a mať na zverencov dostatok času. Stále máme s Johanssonom priateľský vzťah, o čom svedčí fakt, že som zostal pracovať v rovnakej kancelárií, a neustále si vymieňame informácie. Ideme vpred a všetci sme spokojní.”

Už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia ste tvrdili, že kluby NHL by mali platiť európskym tímom odstupné za jedného hráča 300 až 500 tisíc dolárov. Napriek tomu, že zisky súťaže sú oveľa väčšie ako v minulosti, organizácie posielajú na starý kontinent v súčasnosti 250 tisíc dolárov za hokejistu. Uvediem jedno porovnanie s futbalom. V januári 2018 prestúpil Nikolas Špalek zo Žiliny do Brescia a oddiel zinkasoval 1,5 milióna eur. Ľudia z brandže vás považujú za priekopníka v snahe o rovnosť medzi vlastníkmi, hráčmi a agentmi. Kedy dôjde k vyšším sumám za hráčov do Európy, a tým pádom sa bude tunajším tímom lepšie žiť?

“Na tieto záležitosti už nemám vplyv päť-šesť rokov. Preto nedokážem zodpovedne odpovedať. Je to však zložitá záležitosť. Je jasné, že slovenské oddiely dnes nemajú toľko peňazí na rozvoj hráčov ako v minulosti  Avšak jedna vec je, čo chceš, a druhá, čo môžeš požadovať. Konkrétne vy dnes už nemáte toľko kvalitných hokejistov. Preto najdôležitejšími bodmi zostávajú rozvoj trénerov a rozvoj hráčov. Ak chcete, aby bol o vašich mládencov záujem, nevyhnutne potrebujete širokú základňu. Ak nemáte v každom ročníku aspoň päť tisíc hráčov, máte nízke šance na úspech. Pre NHL je však dôležité investovať do európskeho hokeja, aby mohli ponúkať neustále lepší produkt. Ja som sa vždy snažil nájsť rovnováhu, aby sa neplatilo veľa ani málo. Možno by nebolo zlé mať rovnaký platobný systém ako vo futbale. Kde sa platí v závislosti od kvality. Ak však dostanete veľa eur a miniete ich na platy hráčov a nie na rozvoj talentov,  je to na škodu veci. Ak ale dostanete málo a zároveň nemáte na výstroj pre deti a dobrý mládežnícky program, takisto to nie je dobré.”

% Comments (1)

Výborný rozhovor ze začátku expanze československých hráčů do NHL ohledně agentské činnosti.

Zanechať komentár