Somík o poste prezidenta SZĽH: „Ja určite nie. Šatan má vďaka svojmu menu neporovnateľne väčší vplyv.“

Radovan

V obci Bystrička, kde žije 1500 obyvateľov, a ktorá leží štyri kilometre od Martina vedie svoj pokojný rodinný život Radovan Somík (44 r.). Majster sveta z Göteborgu 2002 a dvojnásobný majster českej extraligy s Pardubicami si dal tri roky po skončení kariéry úplne pohov. Dnes už viac ako tri roky pracuje pre Slovenský zväz ľadového hokeja ako regionálny inštruktor. Určitý čas dokonca dokázal prácu na zväze spojiť s pozíciou asistenta trénera pri martinskom áčku. Mohutnému chlapiskovi s pevným charakterom nič nechýba, aby sa o ňom v budúcnosti rozprávalo ako o kandidátovi na najvyššie pozície v tuzemskom hokeji. “Hovorím rezolútne nie. Po prvé, nebavilo by ma to a po druhé, moje meno nie je také zvučné ako meno Miroslava Šatana,” tvrdí v obsiahlom interview.

V apríli 2017 sme spolu robili rozhovor vo vašom rodnom Martine. Boli ste tri roky po skončení bohatej hráčskej kariéry a takmer všetok čas ste venovali svojej rodine (R.S. má s manželkou Luciou dcéru Nikolu a syna Mateja). Tvrdili ste však, že nebude trvať dlho, a k hokeju sa vrátite, lebo človek bez tvorivej práce dlho nevydrží. Niekedy na jeseň 2017 ste obdržali ponuku zo SZĽH. Prišla vhod a v správnom čase?

„Oslovila ma skupina ľudí z metodického oddelenia federácie na čele s fínskym odborníkom Jukka Tiikkajom a Jánom Filcom. Hľadali ľudí, ktorí by myšlienky zväzu implementovali do jednotlivých oddielov, resp. aby sa v regiónoch nastavil efektívny tréningový proces. Celé sa to dlhšie pripravovalo. Ja sa tejto záležitosti venujem od úplného začiatku až dodnes. Bolo potrebné naštudovať si veci, byť pripravený obsahovo, vedomostne a porozumieť danej problematike. Jednoducho byť stotožnený s tým, čo pôjde do organizácií. Až potom sme išli do klubov.”

Práve ste na spiatočnej ceste zo Spišskej Novej Vsi. Čo presne je náplňou vašej práce regionálneho inštruktora?

„Momentálne robíme celoročný plán budúcej sezóny pre mládežnícke kluby po kategóriu kadetov (dorast, ale juniori nie). Je potrebné, aby mal každý tréner obsahovo naplánovaný celý ročník a nastavené efektívne procesy jeho plnenia. V gescii mám celý Žilinský kraj a keďže sa v súčasnosti znížil počet inštruktorov, s Jirkom Bicekom (Košický kraj) sme si rozdelili organizácie na východe. Mne pribudol Poprad, Spišská Nová Ves, Levoča a Kežmarok.”

V júni 2018 ste sa stali asistentom trénera Ladislava Spišiaka pri martinskom áčku. Nakoniec ste na striedačke vydržali jednu celú sezónu a z tej druhej štyri mesiace. Aké bolo pre vás toto obdobie?

„Veľmi plodné obdobie života a pozitívna zmena. Mohol som byť priamo na striedačke so skúseným koučom Róbertom Spišákom. Sadli sme si ľudsky i názormi na hokej a tréningový proces. Do ďalšej práce to bola pre mňa výborná praktická skúsenosť. Dnes som veľmi spokojný, že som do toho išiel.”

Je možné, že v budúcnosti sa k trénerstvu vrátite?

“Teraz ma veľmi napĺňa práca pre zväz, resp. pre mládež. Nikdy som sa nepozeral veľmi dopredu, ale v súčasnosti sa k trénerstvu určite nevrátim. Oveľa viac ma zaujíma rozvoj talentov. Uvidíme, čo nastane, keď sa procesy správne nastavia. Práca inštruktora je teraz mojou jasnou prioritou a z časových dôvodov sa ani nič iné stíhať nedá. Je to veľmi široká oblasť, kde treba neustále vstrebávať množstvo informácií. Toto mi dnes úplne stačí.“

Šestnásť mesiacov ste však obidve práce dokázali skĺbiť.

„Už po prvej sezóne pri prvom tíme Martina som povedal, že pravdepodobne nebudem pokračovať na obidvoch pozíciach. Skĺbiť sa to dalo len preto, že doobeda som bol na tréningu s áčkom a mládežnícke kluby trénujú poobede. Naobedoval som sa, vyrazil som do oddielov a domov som sa vrátil večer. Po deviatich mesiacoch som cítil, že je toho dosť. Musel som sa rozhodnúť a nateraz u mňa vyhrala práca pri mládeži. Uvidíme, čo prinesie vzdialená budúcnosť.“

Za kadetov Martina nastupuje váš trinásťročný syn Matej. Určite sa chcete venovať aj jemu, nie?

„Áno. Ja som pred dvoma rokmi už nemal prakticky žiadny čas pre seba a rodinu. Práca inštruktora mi aj teraz berie veľa času, ale je to len jedna vec. Popritom stíham byť aj zo svojich najbližšími. Navyše, dcéra je už veľká a syn samostatnejší. A ako sa darí synovi? Minulý rok tak ako všetci ostatní takmer celý stál a som zvedavý, ako zareaguje na herný výpadok. Hokej ho baví a to je pre mňa najdôležitejšie.“

V jednom rozhovore ste povedali, že najväčším problém slovenského hokeja je málo detí, ktoré začínajú s týmto športom. A ak sa to nezmení, bude zle. Mení sa postupne počet tých, ktorí sa chcú venovať tomuto dynamickému športu?

„Tak ako všetky odvetvia i nás pribrzdil COVID-19. Sám som zvedavý, koľko detí sa vráti k hokeju v mládežníckych kategóriách. Ale počty začiatočníkov v nižších ročníkoch sa pred pandémiou zlepšili. Každý klub sa snaží prilákať nábormi viac detí a zmenil sa trochu aj tréningový proces, ktorý je zaujímavejší. Od koučov mám spätnú väzbu, že veľa prípravkárov sa prihlásilo samých, lebo spolužiaci im povedali, že sa im na hokeji páči. Veci boli celkom dobre naštartované, a tento rok je pre šport malou tragédiou. Verím, že nenastane veľký odliv hráčov, aj keď sa očakáva, že niektoré deti sa už k hokeju nevrátia. To všetko ale ukáže čas.“

Čo konkrétne robí zväz, resp. organizácie preto, aby sa rozšírila hráčska základňa?

„Náborové veci plus tréningový proces je atraktívnejší. Hlavnou myšlienkou je, aby deti odchádzali spokojné z tréningu a tešili sa na ten nasledujúci. Prvé dva roky sú v popredí emócie, aby si deti hokej zamilovali. To sa pomocou zlepšeného tréningového procesu darí. Samozrejme na tréningoch sa riešia aj konkrétne veci a postupy, ale iným spôsobom. Nie je to len o tom, že sa začiatočníci hrajú, hoci oni ten pocit majú. V prípravných hrách sú často skryté cvičenie potrebné nato, aby deti získali základy. Toto je téma na dva dni, zhrnúť ju do pár viet je veľmi náročné.“

Nie je žiadnym tajomstvom, že hokej je finančne veľmi náročný šport. Robí SZĽH, resp. oddiely niečo preto, aby finančná ťarcha nebola pre rodiny až taká veľká?

„Do tohto sa zapája federácia poskytovaním materiálnych pomôcok klubom a časti výstroja pre deti. Takmer každá organizácia je schopná určitému množstvu detí poskytnúť aspoň časť výstroja. Iste, korčule sú drahé, ale tie sa začiatočníkom jednoducho nedajú darovať, tie dieťa potrebuje svoje. Je tu snaha uľahčiť prípravkárom vstup na hokej, aby si na jeden rok či na dva vyskúšali, či ich tento šport baví alebo nie. Následne už je to tak ako s každým iným športom. Keď dieťa chce hrať v nejakom klube, je to finančne náročné aj pre rodičov.“

V roku 2017 skrachoval martinský hokej a mužský mančaft začínal v druhej lige.  Okamžite sa mu podarilo postúpiť do prvej ligy a vo finále nestačil s vami na striedačke na Michalovce. Nasledovalo druhé miesto po základnej časti a nedohrané play off pre pandémiu. V nedávno skončenom ročníku mužstvo prehralo v semifinále so Spišskou Novou Vsou. Aká je budúcnosť profesionálneho hokeja na Turci?

„Majú mimoriadnu snahu postúpiť do extraligy a zainteresovaní robia všetko preto, aby sa v meste hrala elitná súťaž. Postúpiť hore však nie je vôbec jednoduché, lebo liga je vyrovnaná. Pozrite sa na Žilinu. Počas celej základnej časti dominovala a nakoniec zaslúžene postúpila Spišská Nová Ves. Jednoducho, nefunguje to tak, že spravíte toto a tamto a stopercentne postúpite. Je to šport. Verím, že hokej v Turci bude naďalej pokračovať, a časom sa medzi elitu vrátia. V blížiacom sa ročníku bude na striedačke skúsený kouč Daniel Babka a ďalšia známa postava, Ján Tabaček, bude jeho asistentom. Verím, že sa im spolu podarí dať dohromady dostatočne kvalitný tím nato, aby bojovali o postup.“

Jedna vec je mať enormnú snahu o postup a druhá vec je byť schopný utiahnuť najvyššiu súťaž po ekonomickej stránke. A zdiaľky sa mi zdá, že v tomto má tamojší hokej rezervy.

„Do finančných záležitostí som sa nikdy nestaral. Ale myslím si, že pokiaľ chcú ísť hore, tak asi musia mať vysporiadané aj finančné krytie.“

Akým smerom ide mládežnícky hokej v 55-tisícovom meste?

„Tiež kladným. Udiali sa určité zmeny na trénerských postoch a procesy majú dobre nastavené. V Martine sa s mládežou dlhodobo pracuje dobre. Veľa hráčov sa dostáva už juniorskom veku do áčka. Nemám nič, čo by som in vyčítal, a som spokojný s tým, ako to v oddieli funguje.“

Kedy bude spustené druhá ľadová plocha na zimnom štadióne?

„Je hotová a už druhý týždeň sa čaká na kolaudáciu. Ak všetko dobre dopadne, tak budúci týždeň (od 14.6.2021) by deti mohli vykorčuľovať na ľad. Hala vyzerá krásne a podmienky sa výrazne zlepšia. Je to veľký bonus pre celý klub a taktiež pre ľudí v meste.“

V roku 2002 ste získali titul majstra sveta a v zbierke máte aj dve zlaté medaily z českej extraligy s Pardubicami (2010 a 2012). V ktorom období hráčskej kariéry ste hrali najlepší hokej?

„Asi v čase od môjho pôsobenia v ruskom Čerepovci (rok 2006) a až do roku 2012 v Pardubiciach. To bol vrchol kariéry. Dospel som a hokej som si začal oveľa viac užívať. A ukázalo sa to aj po hernej stránke na ľade. A asi úplne najlepšiu fazónu som mal v ročníku 2009/2010. Spanilá jazda bola zavŕšená titulom, darilo sa mne i celému mančaftu. Toto by som vyzdvihol do popredia.“ (R.S. zaznamenal v 62 dueloch 21 gólov a 20 asistencií).”

A naopak, kedy ste mali najväčšiu krízu a najviac sa vám nedarilo?

„V sezóne 2007/08 v Pardubiciach sme hrali celú sezónu o predposledný flek a pomaly sme sa zachraňovali v extralige. Viete, Pardubice sú hokejové mesto a akonáhle sme boli dole, bolo to psychicky veľmi náročné. Ja som vždy pozeral na vlastné úspechy optikou úspechu tímu. Tieto veci som od seba nikdy neoddeľoval. Nedokázal by som povedať, že som hral výborne a hrali sme o zostup. To vari ani neexistuje a vôbec si to neviem predstaviť. Všetci sme zodpovední za to, ako sa prezentuje celé mužstvo. Tento ročník bol najťažší a všetci sme to veľmi prežívali.“

Kariéru ste potiahli do svojich 37 rokov. Vyťažili ste z maxima maximum alebo sa dalo ešte viac?

„O ukončení aktívnej činnosti som nerozhodol sám, rozhodol za mňa môj nepriaznivý zdravotný stav (R.S. v auguste 2014 pri šprintoch na ľade zachvátila prudká bolesť v chrbte a úplne mu zmeraveli nohy. O dva dni neskôr mu vysunutá platnička prerušila nerv, ktorý išiel až do nohy). Mal som ešte chuť hrať. Beriem to tak, že stalo sa to, čo sa malo stať, a už je to dosť dávno. S odstupom času som šťastný, že som mohol hrať do mojich 37 rokov. Keby sa mi toto isté stalo v 25 rokoch, bolo by to pre mňa oveľa väčšie nešťastie.“

Stále chodíte v Martine s partiou bývalých hokejistov hrávať jedenkrát do týždňa hokej? A máte okrem tejto činnosti dostatok pohybu?

„Neviem si predstaviť, že by som aspoň raz týždenne nevykorčuľoval na ľad. Vždy sa teším na zápasy, ktoré majú výbornú úroveň a udržiava ma to pri hre samej. Pohybu mám dosť, už len z toho dôvodu, že môj zdravotný stav ma núti k tomu, aby som sa hýbal. Akonáhle prestanem s fyzickou činnosťou, ozve sa môj chrbát. Preto musím neustále cvičiť a robiť veľa kompenzačných cvikov.“

Pribrali ste na hmotnosti a máte viac ako metrák?

“Počas hráčskej kariéry som mával 92-93 kilogramov a nad stovku som sa dostal takmer okamžite. Pod ňu sa už nedostanem ani za nič (smiech).“

O rok sa bude voliť prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja a nikto nevie, či súčasný šéf Miroslav Šatan bude vo funkcii pokračovať. A preto je dobré vopred sa rozprávať o potenciálnych kandidátoch. Vy ste 190 centimetrov vysoký chlapisko, a nielen preto nemáte s problém s autoritou. Máte skúsenosti z pozície hráča, trénera a zväzového inštruktora. Charakterovo ste výborný a ako vás poznám, určite by ste na hokeji nemali záujem zbohatnúť, lebo hodnotový rebríček máte nastavený inak. Keby ste dostali ponuku stať sa šéfom hokejového hnutia, porozmýšľali by ste?

„Určite nie, na takýchto predných miestach sa nevidím. Mňa by nebavila ani práca manažéra v klube. Som spokojný s tým, čo robím, baví ma byť priamo a dennodenne pri hokeji. Byť šéfom hnutia je veľmi náročný post. Keď to zhrniem: Po prvé, na takéto niečo by som si netrúfol a po druhé, nie je to niečo, čo by ma napĺňalo.”

Je podľa vás taký veľký rozdiel v obsahu práce prezidenta SZĽH a regionálneho inštruktora? Nemyslím v miere zodpovednosti, ale v tom, že ani ako inštruktor nie ste tak spojený s hokejom, ako keby ste boli koučom na plný úväzok a dennodenne na ľade.

„Šéf zväzu musí mať pod palcom všetky sekcie, je to v zásade manažérska funkcia. My ako inštruktori robíme iba jednu časť – športovú. Prezident má oveľa väčšie kompetencie. Keď sa osobnosť ako Miroslav Šatan objaví v hokejových kruhoch alebo vo vláde či vo vedení mesta, má veľký vplyv. To sa nedá porovnať s mojou pozíciu. Preto hovorím rozhodné nie.”

A keby sa Šatan predsa len rozhodol nepokračovať. Nájdu sa vhodní kandidáti na post šéfa slovenského hokeja?

„To sú špekulácie. Budem rád, keď Miro bude naďalej pokračovať. Niečo sa tu naštartovalo a on je za tým. Verím, že pôjde ďalej a že z najvyššej pozície neodíde.“

Využíva Miroslav Šatan dostatočne svoje meno, alebo by mohol viac?

„Dostatočne. Nie o všetkom verejnosť vie, tá jeho prácu často posudzuje len podľa určitých vecí. On svoju prácu vykonáva zodpovedne. Prešiel celé hokejové Slovensko, bol vo všetkých kluboch a pokiaľ je treba, nechýba na mestských zastupiteľstvách. Hokeju sa snaží pomôcť. Ale je iba jedna osoba, nemôže byť úplne všade a možno niekedy chvíľku trvá, kým niekam príde. A taktiež chvíľu potrvá, pokiaľ sa naštartujú žiaduce procesy. Neviem si predstaviť, že by pre náš šport robil ešte viac.“

Čo sa vám páčilo na hernom prejave tímu Slovenska na majstrovstvách sveta 2021 v Rige?

„Hrali moderný štýl, tzn. nebáli sa hrať s pukom a boli s ním sebaistí v obrane i v útoku. Neboli mančaftom, ktorý by od seba odstreľoval puky a potom ich naháňal po celom klzisku. Aj proti tým najsilnejším súperom sa snažili o kombinačný hokej. Výber bol sebavedomý v obrannom pásme a ani pod tlakom sa nezbavoval pukov. Reprezentanti dokázali založiť útok, udržať sa útočnom pásme a dostať sa do šancí. Áno, chýbalo presné zakončenie, no na tom sa dá pracovať. Prísľubom je už len to, že chlapci si dokázali šance vytvoriť. A páčila sa mi ich tímovosť, súdržnosť. Nemal som pocit z niečoho negatívneho vo vnútri mužstva. Počas zápasu sledujem nielen hru, ale aj reč tela a zdalo sa mi, že boli dobrá partia. To bolo to cítiť z celej hry i z výsledkov. Vtedy si hokej oveľa viac užívam.“

Súvisiace články:

Leave a comment