Za Martin nastupoval v slovenskej extralige od sedemnástich rokov. Po premiérovej sezóne medzi seniormi ho draftovala Philadelphia, do zostavy ktorej sa prebil až o sedem rokov neskôr. Majster sveta a dvojnásobný šampión českej extraligy Radovan Somík (39r.) ukončil pred tromi rokmi kariéru. Stopnutie mu vystavilo zranenie z predsezónneho tréningu. Odvtedy takmer všetok čas venuje rodine, no v budúcnosti sa chce profesijne k športu vrátiť. „Človek bez tvorivej práce dlho nevydrží,“ myslí si.
Za Martin ste začali v extralige nastupovať ešte ako neplnoletý. V jeho zostave bolo niekoľko výborných hokejistov ako bek Daniel Bakba a útočníci Peter Bartoš, Michal Beran, Ján Zlocha či Jaroslav Török. Naučili ste sa od nich veľa?
„To bola veľká škola, pretože skoro všetci spomínaní hokejisti mali za sebou reprezentačné štarty. Súbežne s áčkom som zaskakoval aj v juniorke a spolu s reprezentačnými štartmi som vtedy odohral veľa stretnutí. Vo veku, kedy môže človek rýchlo napredovať, som okúsil mužský hokej, čo bolo výborné.“
V priebehu vášho premiérového ročníka medzi dospelými ste reprezentovali na ME B-skupiny do osemnásť rokov aj na MS B-kategórie dvadsaťročných. To sa mnohým Slovákom nepodarilo.
„Prechod z juniorky k mužom bol závratný skok. V každom dueli išlo o výsledok, hrali sa vo vysokom tempe. Veľmi mi to pomohlo a v národnom tíme som sa cítil oveľa lepšie ako predtým.“
Na MS B-skupiny na prelome rokov 1994/95 ste museli byť v tíme jeden z najmladších.
„Z môjho ročníka (1977) tam bol ešte Rasťo Pavlikovský, Mišo Handzuš a Vlado Országh. Po sezóne sme išli všetci traja okrem Országha na európsky šampionát.“
Po úspešnej sezóne vás vo štvrtom kole draftovala Philadelphia Flyers. Zúčastnili ste v nasledujúcich rokoch jej kempov?
„ O dva roky neskôr som absolvoval dvojtýždňový prípravný tábor pre mladých hráčov. Ukázali nám, ako máme trénovať, a trochu si nás otestovali. Viac to bolo usmernené kondične a s hlavným kempom to nemalo nič spoločné.“
Po titule majstra sveta z roku 2002 ste sa nakoniec do zostavy Philadelphie presadili. Pomohol vám k tomu titul svetového šampióna?
„Určite, pretože reprezentácia je vždy veľmi sledovaná. Na slovenskú extraligu sa prišli pozrieť raz za rok. Oproti tomu na šampionátoch je množstvo skautov a môžu si pozrieť za sebou sedem – osem kvalitných duelov. Už rok predtým, po majstrovstvách v Nemecku začala komunikácia medzi mnou, mojím agentom a klubom. Chceli ma, avšak existovalo pravidlo, podľa ktorého nemohli ponúknuť jednocestný kontrakt pred dovŕšením dvadsiatich piatich rokov. Po dohode s mojím zástupcom sme rok počkali a oplatilo sa. Vyhrali sme zlato, čo bola pre mňa výhoda. Ponúkli mi jednocestný, no skúšobný kontrakt, ktorí obsahoval klauzulu, že ak sa po dvoch mesiacoch nepresadím v prvom tíme, vrátia ma do Európy. Až do konca kempu som nemal istotu, že si zahrám v NHL.“
Jednoročný kontrakt ste naplnili a následne podpísali dvojročný, ktorého druhá polovica, sa žiaľ, nemohla pre štrajk (2004/2005) naplniť.
„Áno, tam som o jednu sezónu prišiel.“
Vybrali si vás Flyers z toho dôvodu, že ste boli robustný hráč a oni tvrdý hokej dlho preferovali?
„V určitom období uprednostňovali vysokých hráčov a pri drafte bola pre nich moja postava zaujímavá (190 cm a 90 kg). Avšak, keď som tam prišiel o sedem rokov neskôr, už sa začínal hrať trochu iný hokej. Oni na to zareagovali a z predošlých nárokov začali uberať. Už bolo v mančafte viacej nižších hráčov. “
Za vašej éry bol generálnym manažérom Bobby Clarke. Významný hokejista dejín klubu vykonával funkciu dlhých dvanásť rokov. Spomienky na neho?
„Veľká osobnosť už len z toho titulu, že posledný Stanleyho pohár vyhral pre organizáciu z pozície kapitána. Stretávali sme sa na chodbách, trochu porozprávali, ale on si svoje veci riešil mimo nás. My sme prichádzali do kontaktu predovšetkým s hlavným koučom.“
Tým bol Ken Hitchcock, ktorý tri roky predtým vyhral Stanleyho pohár s Dallasom.
„Asi najlepší tréner, akého som mal. Takticky i koučingom vynikajúci. Vyžadoval plniť vecí do detailov a išiel si tvrdo za tým. Boli presne rozdelené funkcie, úlohy pre asistentov a na tomto základe to celé klapalo. Pre mňa obrovská zmena, až niečo neuveriteľné.“
Pred rokom zomrel bývalý majiteľ Flyers Ed Snider. Klub vlastnil dlhých päťdesiat rokov. Mali ste možnosť sa s ním stretnúť?
„Áno, občas prišiel do kabíny. Veľmi príjemný, sympatický človek. Videl som ho len usmiateho. Po prehranom finále konferencie (2004) prišiel do šatne a všetkým poďakoval za sezónu. Významná postava športu v meste.“
Philadelphia sa ako organizácia javí zvonka asi takto. S peniazmi problém nie je, niekoľkokrát vyplácali hráčov zo zmlúv predčasne. Brankári sú problém dlhodobo. Forma kolísavá, raz sa dostanú vysoko, inokedy zostanú pred bránami play off.
„Hokej v zámorí funguje v sínusoidách a všetci budujú tím dlhodobejšie pre Stanleyho pohár. V čase, keď som tam bol, nastal vrchol takejto etapy. Veľmi túžili vyhrať najcennejšiu trofej a mužstvo bolo poskladané na úspech. Šírka mančaftu bola neskutočná. Tony Amonte s obrovskou zmluvou, hral v štvrtej pätorke, pretože inde nebol priestor. Prehrali sme siedmy duel s Tampou Bay v semifinále, čo bolo veľké sklamanie. Potom úplne obmenili zostavu. Začali stavať na mladíkoch a budovať káder na budúci úspech.“
Rok pred štrajkom sa zišla v útoku obrovská sila. Popri spomínanom Amontem hrali v ofenzíve Jeremy Reonick, Keith Primeau, Mark Recchi, John Leclair, Simon Gagne, Justin Williams, Sami Kapanen, Alexei Žamnov, Michal Handzuš a Patrick Sharp.
„Šírka bola neskutočná. Všetky posty boli obsadené tak, že hráči štvrtej pätorky by inde mohli hrať prvú-druhú lajnu.“
Ceníte si o to viacej, že ste sa na dve sezóny presadili v ich zostave?
„Určite. Pre mňa bol vždy sen zahrať si NHL a teší ma, že ponúknutú šancu som dokázal využiť. Cením si to veľmi.“
Za dva roky v najlepšej lige sveta ste veľa trestných minút nenazbierali, ale boli ste súčasťou jednej hromadnej šarvátky, ktorá stála zato. Vy ste sa pustili do seba s bitkárom Ottawy Chris Neilom. Na ľade bol aj bek súpera Zdeno Chára. Ten si to rozdal s Mattiasom Timanderom. Spomínate si?
„Dopodrobna. Bolo asi sedemdesiat sekúnd do konca duelu. Najprv sa pobilo všetkých šesť hráčov na ľade, vrátane brankárov. Naskočila ďalšia lajna. Chris sa postavil vedľa mňa a nezdalo sa, že sa bude v pästných súbojoch pokračovať. Lenže, hodilo sa buly a znova sa zhadzovali rukavice. Opäť bitka piatich na piatich a záver som sledoval z kabíny. Videli sme, že nakoniec sa pobili úplne všetci. Zdá sa mi, že sme vyhrávali 6:2 a išlo len o to, aby sa zápas dohral, na striedačkách nebol pomaly nikto.“
Čakali ste, že bitkár Neil do vás pôjde?
„Vôbec. Už len preto, že sa nestáva, aby sa bitkár pustil do bežného hráča. Ani ma neupozornil, že pôjdeme do seba, takže som bol úplne nepripravený. Hneď som začal schytávať rany a snažil som sa z toho nejako dostať. Našťastie sme pomerne rýchlo spadli na zem.“
Po zámorí ste odišli na dva roky do ruského Čerepovca. V tom období mali v meste dostavať nový zimný štadión.
„Prvá sezóna bola ešte v starom zimáku. Začiatok druhej takisto a asi po dvoch mesiacoch sme sa sťahovali do modernej arény.“
Čerepovec asi nebol najkrajšie mesto.
„Vychýrené určite nie. Bola tam jedna veľká fabrika a okolo nej sídlisko s bytmi. No čo mám najnovšie informácie, veľmi sa tam zdvihla životná úroveň. Moderný štadión je za riekou a tam aj vybudovali nové centrum – lákalo by ma vidieť to dnes. Bol to skôr rodinný klub a ľudia milí. Nenašiel by som nič na vytknutie. Páčilo sa mi, som rád, že som tam mohol byť. Je to nová životná skúsenosť a možnosť spoznať inú mentalitu.“
Nasledovalo sedem rokov v českých Pardubiciach. Za vašej éry ste boli dvakrát majstri, no v poslednom období to ide s klubom dole vodou. Minulý rok sa nedostali do vyraďovačky a teraz hrajú o záchranu v najvyššej súťaži. Máte bližšie informácie, čo v organizácii hapruje?
„Sledujem to skôr z ich webových stránok. Som v kontakte s niektorými ľuďmi, ale teraz ich nechcem vyrušovať, majú dosť svojich starostí. Keď sme vyhrali tituly, boli tam mladí šikovní hráči na úrovni českej reprezentácie. To znamenalo v spojení so strednou generáciou, ktorej som bol súčasťou, mimoriadnu silu. V play off nám veľmi pomáhalo, že sme mali štyri silné lajny. Spomínaní mladí hokejisti začali byť zaujímaví na trhu a poodchádzali. Dnes tam chýba kvalitný stredný ročník. Zaregistroval som, že klub od podnikateľa Šmidberského kúpilo mesto Pardubice.“
Pri tréningu na začiatku sezóny 2014/15 ste si privodili zranenie, pre ktoré ste museli ukončiť kariéru. Čo sa presne stalo?
„Robili sme šprinty na ľade. Pri jednom ma zachvátila prudká bolesť v chrbte a úplne mi zmeraveli nohy. O dva dni neskôr mi vysunutá platnička prerušila nerv, ktorý išiel do nohy. Odvtedy to bolo už len čakanie na operáciu a dvanásť mesiacov po zákroku bolo ťažších. To bol vlastne koniec aktívnej činnosti (37 rokov.)”
Ako ste na tom zdravotne dnes? Môžete vykonávať všetky športy?
„Časom sa to zlepšuje, ale musím neustále cvičiť. V bežnom živote fungujem bez problémov, môžem robiť veľa vecí, len to nesmiem preháňať. Raz do týždňa si chodím zahrať hokej s partiou bývalých hokejistov, hoci nasledujúce dva dni ma pobolieva chrbát, a musím urobiť viac kompenzačných cvikov.“
Bolo to jediné vážnejšie zranenie pri hokeji?
„Našťastie áno. Raz som mal operované rameno, ktorého rekonvalescencia trvala päť mesiacov, ale bolo po ročníku a nevynechal som žiadne zápasy.“
Po kariére ste chceli zostať pri hokeji, no zatiaľ v ňom nepracujete. Čomu sa venujete?
„Najviac rodine. Niekoľkokrát som bol so synom na jeho hokejovom tréningu ako výpomocný kouč, keď im vypadol tréner. No nie je to nič oficiálne. Pri športe zostať chcem, mám nejaké plány, ale konkrétny ešte nechcem byť.“
