“Slovenskí arbitri mali vo svete rešpekt. Ale za éry Kohúta s Valíčkom sme sa vrátili do rozhodcovského praveku.”

Peťo Jonák

Už sú tomu tri roky, čo jeden z najlepších slovenských rozhodcov odišiel zo scény. Peter Jonák (53 r.) štartoval na troch majstrovstvách sveta a bol prvým profesionálnym rozhodcom v domácej extralige. Dnes pracuje popri civilnom zamestnaní ako inštruktor na všetkých ligových úrovniach a je členom Komisie rozhodcov SZĽH. So svojím kolegami sa snaží postupne napraviť chyby, ktoré sa udiali za minulého vedenia zväzu. „Zrušenie komisie rozhodcov, angažovanie bývalého hokejistu Juraja Sýkoru za šéfa arbitrov a boj proti supervízorom Petrovi Országovi a Vladimírovi Mihálikovi boli obrovské chyby, ktoré nám Medzinárodná hokejová federácia dodnes nevie odpustiť,“ myslí si rodený Bratislavčan. (na fotke The Hockey News debatuje P.J. s vtedy vychádzajúcou hviezdou svetového hokeja Sidneym Crosbym).

V extralige ste začínali s pískaním v roku 1993 ako 25-ročný. O dekádu neskôr ste sa stali prvým profesionálnym arbitrom pod Tatrami. Výkonnostný vrchol ste zažili tesne po novom miléniu. Ako hlavný rozhodca ste boli na troch majstrovstvách sveta. Vo Fínsku 2003, v Lotyšsku 2006 a v Rusku 2007. Ako na tieto tri turnaje spomínate? Vydarili sa vám, alebo ste spravili nejaké minely, ktoré dodnes ľutujete?

„Na to celé obdobie, kedy som chodieval na vrcholné svetové turnaje mi zostali len pekné spomienky. Patril medzi ne aj svetový šampionát do osemnásť a dvadsať rokov. Výborná skúsenosť bola aj v rozhodovaní ruskej, švédskej či fínskej najvyššej súťaže. Najviac sa mi vydaril svetový šampionát v Lotyšsku 2006, kde som pískal zápas o bronz medzi Kanadou a Fínskom.“

V roku 2000 sa na Slovensku (v Európe) stala z pohľadu rozhodovania historická udalosť. Na medzištátnom turnaji Tatrabanka Cup v Trenčíne zápasy prvýkrát viedli dvaja hlavní arbitri. Na podujatí ste pískali Vy, Čech František Rejthar a Vladimír Mihálik. Čo ste museli vo vašom rozhodcovskom prejave najviac zmeniť pri tomto významnom prelome v pískaní, ktorý nepochybne pomohol svetovému hokeju? (vo štvorici sa na MS začalo pískať až od roku 2008, pozn. red.).

„Čo sa týka posudzovania hry. Najväčší rozdiel je v tom, že rozhodca sa musí dokázať prispôsobiť svojmu kolegovi, aby mali rovnaké trestanie nedovolenej hry. Aby sa nestalo, že jeden arbiter je prísnejší a druhý benevolentnejší. Druhá zmena je v pohybe po ľade. V trojici korčuľoval hlavný rozhodca smerov vpred a za útokom a na deväťdesiat percent zákrokov sa pozeral spoza chrbta hráčov. Oči sme musel mať všade. V systéme dvoch hlavných rozhodcov jeden arbiter korčuľuje za a druhý pred útokom. Vtedy je ich pohľad na jednotlivé zákroky úplne iný. Výhodou je, že rozhodca sa nemusí pozerať do priestorov kam netreba, má v merku len vyhradené teritórium. Zvyšok má pod kontrolou jeho partner. V tomto je práca vo štvorici jednoduchšia. Ale zase zložitejšia je v tom, aby sa náhodou obidvaja nepozerali na to isté miesto a niekde mimo ich dozoru sa stane faul. Toto sú najväčšie rozdiely.“

V roku 2005 ste vedenie federácie (prezident Juraj Široký) vraj upozornili nato, že ak sa slovenský hokej okamžite nezačne zaoberať rozhodcami, o nejakých desať – pätnásť rokov budeme mať vážny problém. Dnes sa tento čas naplnil a tento problém tu naozaj je. Kto nesie zodpovednosť za to, že upadla kvalita a počet arbitrov? Treba však objektívne povedať, že presne tak isto chýbajú schopní manažéri, tréneri či novinári.

„Konkrétne mená sa nedajú vymenovať. Je to to isté, ako keby ste sa ma spýtali, kto nesie zodpovednosť za to, že nemáme nových majstrov sveta. Mali sme veľmi dobrú generáciu hokejistov, ktorá z vrcholných podujatí nosila medaily. Takisto sme mali silnú generáciu rozhodcov, ktorí sa zúčastňovali veľkých turnajov a pískali zápasy o medaily. Ale na všetkých fórach sme zmeškali dobu a dlho sme spali na vavrínoch! Každý si myslel, že to, čo je dnes, bude aj zajtra, bez toho, aby sme k tomu nejakým spôsobom prispeli. Tešili sme sa z úspechov hokejistov, a nechceli sme sa pozrieť do budúcnosti. V čase, keď som bol profesionálny rozhodca, som videl, že podpora rozhodcovského hnutia zo strany zväzu by mohla byť väčšia. Vedel som, že sme generácia arbitrov, ktorí sú plus-mínus rovnaký ročník narodenia, a bolo mi jasné, že keď dosiahneme 45 až 50 rokov, celá jedna generácia skončí z jedného dňa na druhý. Boli sme si príliš istí tým, že pokiaľ sami neskončíme, budeme pískať až do päťdesiatky. Spohodlneli sme, neposúvali sme sa vpred, lebo sme necítili tlak zospodu a konkurenciu. Tieto tendencie som zachytil a spolu s Danielom Koncom (dnes ako posledný píska extraligu na výnimku, hoci má po päťdesiatke) a s jeho bratom Jurajom Koncom sme išli v roku 2005 na výkonný výbor. Upozornili sme kompetentných, že vo výhľade nie je nová skupina arbitrov, ktorá by na nás tlačila. Celé hokejové hnutie však bolo v tom čase veľmi skostnatené. Rapídny úbytok hokejistov priniesol úbytok rozhodcov, pretože väčšina kvalitných mužov v pruhovanom sa formuje práve z radov bývalých hráčov. Keď nemáme hokejistov, neviem, prečo by sme si mali myslieť, že budeme mať arbitrov.“

Vďaka niekdajšiemu výbornému arbitrovi a neskôr dlhoročnému supervízorovi Jurajovi Okoličánymu, ktorý ako jediný Slovák a jedenásty rozhodca v histórii hokeja dostal cenu Paula Loicqa za špeciálny prínos svetovému hokeju, bolo Slovensko v roku 2000 prvou krajinou v Európe, v ktorej sa odpískal zápas vo štvorici. A o päť sezón neskôr sme boli spolu so Švajčiarskom jedinými štátmi, ktoré mali profesionálnych rozhodcov. O niekoľko rokov neskôr sme však boli poslednou hokejovo vyspelou krajinou, kde sa liga ešte stále pískala v trojici, a dnes sme jedinou vyspelou krajinou, ktorá nemá ani jedného muža v pruhovanom na profesionálnej báze. Dôvody?

„Rozhodcovia sa v tom období nebrali ako súčasť hokeja a nikto sa nimi výraznejšie nezaoberal. Boli tu, lebo tu byť museli. Občas sa pochválilo, občas pokritizovalo a všetko to išlo len nejakým samospádom. Juraj Okoličány individuálne pracoval s jednotlivcami, no to bolo všetko. Nepochopenie, nezáujem, vyčleňovanie rozhodcov z hokejového hnutia, veľmi slabé spoločenské i ekonomické ohodnotenie, urážky a slovné napádanie arbitrov priamo počas zápasov, prípadne negatívne pohľady prostredníctvom médií, rozvoj internetu a vplyv sociálnych sietí, kde si môže ktokoľvek anonymne napísať čokoľvek – toto všetko prinieslo úbytok mladých arbitrov a práca hokejového rozhodcu sa stala veľmi nepopulárnou. Takto to bohužiaľ je.“

Na stránke federácie hockeyslovakia.sk je päť komisií: disciplinárna, komisia mládeže, arbitrážna komisia, odvolacia dopingová komisia a volebná komisia. Rozhodcovská komisia tam chýba, ale v sekcii športové oddelenie je kolonka rozhodcovia. Ako si má toto človek vysvetliť? Existuje dnes komisia rozhodcov alebo nie?

„Bývalý prezident federácie Martin Kohút (od roku 2016 – 2019) svojho času zrušil komisiu rozhodcov úplne a na čelo arbitrov dosadil bývalého hokejistu Juraja Sýkoru. To, že neexistovala KR a že Juraj Sýkora bol šéfom rozhodcov, aj keď nikdy nepískal, sa z dlhodobého hľadiska ukázala ako veľmi zlá cesta. Ešte za čias Martina Kohúta (rok 2018) sa znova zriadila komisia rozhodcov, ale zaradili ju pod športové oddelenie. A toto dodnes pokračuje aj za úradovania Miroslava Šatana. Už nie je samostatná komisia ako kedysi, ale patrí pod športové oddelenie. Súčasný predseda komisie rozhodcov Vladimír Mihálik pripomienkoval, že KR by mala patriť priamo pod prezidenta zväzu alebo výkonný výbor, no zatiaľ ostávame pod športovým oddelením.“

Komisiu rozhodcov tvorí šesť ľudí. Predsedom je Vladimír Mihálik, členom ste vy, Vladimír Martinko, Rudolf Lauff a konzultantom Peter Ország. Sekretárom je bývalý hokejista a súčasný rozhodca Michal Klejna. Je tento počet a personálne zloženie uspokojivé nato, aby muži v pruhovanom mohli dobre fungovať a rozvíjať sa?

„Počet je v poriadku, ten nijako výrazne neobmedzuje našu prácu. Normálne fungujeme, s tým, že v rámci KR by mohli byť aspoň dvaja jej členovia profesionálnymi zamestnancami zväzu a hokeju by sa mali venovať počas svojej normálnej pracovnej doby. V zahraničí to nie je nič neobvyklé. Keďže my sa hokeju venujeme popri práci, niekedy to celé zaškrípe z časových dôvodov. Tam nás trochu tlačí topánka.“

Zrušenie komisie rozhodcov a vymenovanie bývalého hokejistu za šéfa arbitrov, bola veľká chyba, ktorá zapríčinila (okrem výkonnosti) ústup z medzinárodnej scény. Tento krok sa stretol s veľkým nepochopením v Medzinárodnej hokejovej federácii (IIHF), ktorá Slovensku dodnes nevie odpustiť tento omyl. Tým sme stratili pozíciu a dôveru na IIHF a na poli diplomacie na toto teraz doplácame. Toto je do neba volajúci hokejový prešľap, nie?

„Na Slovensku sa tejto otázke nejako nechceme venovať, ale zo strany IIHF sa to vnímalo ako veľká chyba Slovenského zväzu ľadového hokeja. Na poli diplomacie a tiež na poli obsadenia komisie rozhodcov. Členovia komisie rozhodcov IIHF totiž veľmi pozorne sledujú dianie v jednotlivých federáciách, ale nemajú právo, a ani nechcú zasahovať do vnútorných záležitostí jednotlivých zväzov. Oni sa na neoficiálnych stretnutiach spýtajú, čo sa to deje? Kto je ten predseda komisie rozhodcov? Lebo ho nikto nepozná a nikdy ho nevideli. Automaticky vzniká ďalšia otázka, akým spôsobom sa pracuje s rozhodcami, keď na čele nie je bývalý rozhodca, ale človek, ktorý sa síce pravidlá môže naučiť, ale nikdy ich neuplatňoval v praxi. To znamená, ako on dokáže extraligových arbitrov viesť k tomu, aby sa mohli využiť na turnajoch IIHF a na svetových šampionátoch? Nasledujúca otázka okamžite mieri nato, kto mu pomáha? A keď príde odpoveď, že komisia rozhodcov vôbec neexistuje, začína sa problém. Toto sú chyby, ktoré IIHF ťažko môže akceptovať, a celé sa to odrazí na počte vybraných arbitrov a na ich vnímaní na turnajoch, keď už sú na ne nominovaní.“

V marci 2019 ste však pre šport.sk povedali: Juraj Sýkora je bývalý špičkový hokejista, má hokejové myslenie. Jediný jeho hendikep je neznalosť pravidiel, ale to sa dá napraviť. Z osobnostného charakteru je to v poriadku, rozhodcovia ho ako svojho nadriadeného plne rešpektujú.“ Prečo ste sa o ňom vyjadrili kladne, keď dnes považujete jeho poverenie za veľký omyl?

„O Jurajovi Sýkorovi sa budem aj po rokoch vyjadrovať kladne, je to férový človek, ktorý rozumie hokeju. Jeho komunikácia, vystupovanie, organizačné schopnosti a celková práca boli na vysokej pracovnej i ľudskej úrovni. Ako zamestnanec zväzu však dostal na starosť úsek rozhodcov. A čo mal urobiť? Mal odmietnuť? Alebo dať výpoveď? Problém nebol v Jurajovi, ale v ľuďoch, ktorí mu zverili funkciu, na ktorú v tej chvíli nemal predpoklady. Jeho angažovanie som hneď od začiatku považoval za omyl a vtedajšiemu prezidentovi federácie Martinovi Kohútovi som to niekoľkokrát aj povedal. Už vtedy som vravel, že IIHF z tohto kroku nebude jasať a že tento ťah sa vo svete stretne s veľkým nepochopením. Toto nie je o osobe Sýkoru, toto je o obsadení postu šéfa rozhodcov. Napríklad bývalý vynikajúci rozhodca Ján Čaprnka túto voľbu taktiež veľmi pripomienkoval, a keď neuspel, tak sa okamžite stiahol z hokejového hnutia. S Jurajom Sýkorom sme túto tému neraz preberali, a keďže bol hodený do vody, tak sme mu my starší rozhodcovia prisľúbili, že ho nenecháme utopiť sa. Bolo našou morálnou povinnosťou pomôcť mu. Okrem iného aj preto, lebo nemal pri sebe žiadneho schopného človeka, ktorý by mu vedel odborne poradiť.”

V Čechách šéfuje arbitrom niekdajší medzinárodný rozhodca Vladimír Šindler, vo Švajčiarsku je na tejto pozícii bývalý muž v pruhovanom Andreas Fischer a v Nemecku takisto bývalý medzištátny arbiter Lars Brüggemann. Na Slovensko mal prísť rozhodcom v roku 2018 pomôcť niekdajší výborný český arbiter Milan Minář, ale nakoniec to celé údajne stroskotalo na tom, že by asi zasahoval do práce Sýkoru a to sa niekomu nepáčilo. Ako je možné, že mal tento bývalý priemerný extraligový hokejista na zväze takú silnú pozíciu?

„Vôbec si nemyslím, že by mal Juraj Sýkora na zväze mimoriadne silný status. Patril pod športové oddelenie, ale viac-menej všetky záležitosti konzultoval s generálnym sekretárom Valíčkom, ktorý na tú dobu bezprecedentne zasahoval do záležitostí týkajúcich sa rozhodcov. Predtým nikdy nebývalo, aby niekto z pozície generálneho sekretára priamo zasahoval do potrestania arbitrov len preto, lebo je potrebné vyhovieť určitému klubu, ktorý nemá s vedením zväzu práve dobré vzťahy! V určitých momentoch ovplyvňoval nasadzovanie arbitrov, v zákulisí sa snažil zmeniť personálne obsadenie obnovenej komisie rozhodcov a na turnaj do zahraničia musel ísť ním vybraný muž v pruhovanom. Boli to kovbojské časy, kedy sme sa z pohľadu rozhodcov vracali do hokejového praveku. My sme v tom čase neprešľapovali na mieste, my sme bežali v protismere! V niektorých aspektoch sme boli jediná krajina na svete, ktorá to takto mala zariadené. Nezaujímal nás názor IIHF, nezaujímali nás názory okolitých štátov, nezaujímali nás názory bývalých aj súčasných rozhodcov. Vymysleli sme niečo, čo nedávalo vôbec zmysel, a dnes s prekvapením zisťujeme, že nás žiadna hokejová, a dokonca ani nehokejová krajina nenasleduje. Bohužiaľ, tento experiment nás stál príliš veľa.“

Dvojica Kohút a Valíček má na svedomí ešte jeden lapsus. Oni dvaja údajne nemali dobré vzťahy s Petrom Országom a Vladimírom Mihálikom a všemožne sa snažili o to, aby dvojica nereprezentovala Slovensko v pozícii supervízorov na veľkých turnajoch. Vy o tom môžete dobre rozprávať, lebo napr. v roku 2007 na MS v Rusku bol vaším supervízorom na šampionáte dnes už nebohý Juraj Okoličány. Ako môžu mať najvyšší predstavitelia federácie takýto záujem?

„Nemyslím si, že išlo o aktivitu priamo vtedajšieho prezidenta federácie Martina Kohúta. Generálny sekretár sa v otázkach rozhodcov angažoval omnoho viac. O celej situácii viem z rozhovorov s Petrom Országom a Vladimírom Mihálikom, ktorí na IIHF museli vysvetľovať svoju pozíciu v rámci Slovenska, pretože ich ďalšia práca pre IIHF mala byť na základe informácií zo strany nášho zväzu ohrozená. Lenže členovia komisie rozhodcov Medzinárodnej hokejovej federácie veľmi dobre poznajú odborné znalosti a fundovanosť našich dvoch zástupcov, a keď si k tomuto pridáme zrušenie komisie rozhodcov a angažovanie bývalého hokejistu bez rozhodcovskej praxe za šéfa arbitrov, tak toto sú veľmi zlé signály smerom k IIHF, ktoré sa samozrejme musia odzrkadliť v počte nominácií našich rozhodcov na veľké turnaje.“

Týmito tromi prešľapmi si slovenský hokej sám vrazil tŕň do päty. Vaša generácia arbitrov sa však výkonnostne presadzovala na svetovej scéne a IIHF vás musela so škrípajúcimi zubami rešpektovať. Teraz sme sa vlastne sami vyčlenili a Medzinárodnej hokejovej federácii to vcelku vyhovuje, lebo sme malá a marketingovo nezaujímavá krajina.

„Z historického hľadiska sme mali hlavných rozhodcov, ktorí keď sa dostali na majstrovstvá sveta, tak pískali záverečné zápasy. Celé to dávnejšie začal Anton Danko na MS v roku 1994, po ňom prišiel Vlado Mihálik a potom nasledovala naša generácia. V roku 2009 rozhodoval Peter Ország finále MS a Vladimír Baluška ho napodobnil v roku 2010. Jozef Kubuš viedol semifinále svetového šampionátu 2016, taktiež semifinále ZOH v Pjongčangu. Ja som pískal stretnutie o bronz na MS 2006. Daniel Konc rozhodoval finále MS do osemnásť rokov na jar 2009. Mali sme čiarových rozhodcov vo finále. Milana Nováka na MS 2006 v Lotyšsku a MS 2008 v Kanade. Miroslav Valach pískal štyrikrát duely o bronz na svetových šampionátoch 2010, 2011, 2012 a 2014. Z čiarových mužov v pruhovanom tej doby spomeniem ešte Petra Stana a Petra Šefčíka a ich účasti vo finále juniorských svetových šampionátov.”

Čo z tohto všetkého vyplýva?

„V rozpätí dvanástich rokov (2006 – 2018) sme mali štyroch-piatich hlavných rozhodcov a štyroch-piatich čiarových arbitrov, ktorí keď vycestovali na akýkoľvek turnaj, vždy sa dostali medzi posledných štyroch vyvolených, pokiaľ sa záverečných zápasov nezúčastnila slovenská reprezentácia. A doma na svoju šancu márne čakali ďalší dvaja-traja adepti, ktorý sa v tejto konkurencii do nominácií na veľké podujatie nezmestili. Na takú malú krajinu s marketingovo slabým trhom, bolo aj pre samotnú IIHF často prekvapenie, koľko kvalitných mužov v pruhovanom prichádza spod Tatier. Ale zaspali sme dobu, naša generácia skončila a nová sa mala začať presadzovať, no nebola dlhodobo pripravovaná nato, aby zaujala uvoľnené pozície. Aj dnes máme rozhodcov schopných presadiť sa, ale už to nie je konkurencia ôsmich arbitrov, z ktorých traja-štyria pôjdu na turnaj, a budú v závere šampionátu aj nasadení. Keď to celé spojíme s diplomatickým prešľapmi, tak sme tam, kde sme. Treba zdôrazniť, že výchova rozhodcu trvá päť-šesť a niekedy aj desať rokov. Nefunguje to tak, že mu prevlečieme dres cez hlavu, do ruky dáme píšťalku a zajtra ide na svetový šampionát.“

Na zrušenom šampionáte vo Švajčiarsku 2020 nemalo mať Slovensko ani jedného rozhodcu. V Lotyšsku 2021 bol hlavný arbiter Peter Stano a čiarový Šimon Synek. Na olympiádu do Pekingu nie je opäť nikto nasadený. Ak nerátam chlapcov v regiónoch a žiackych súťažiach, pôsobí v slovenskom hokeji asi dvesto mužov v pruhovanom. Sú medzi nimi nové talenty?

„Spomeniem 34-ročného čiarového rozhodcu Šimona Syneka, ktorý pískal finále majstrovstiev sveta do dvadsať rokov. Je veľmi cieľavedomý a pracovitý, dokáže sa individuálne pripraviť, no taktiež potreboval, aby sa mu venoval nejaký priestor. Medzi dievčatami vyčnievajú Magdaléna Čerhitová a Nikoleta Celárová. Čiže nejaké talenty máme, ale je to mravčia práca. Je nevyhnutné, aby sme nádeje videli veľakrát a aby sme ich postupne posúvali do vyšších súťaží. Nie je dobré, keď inštruktor vidí mladíka len dva-trikrát za sezónu. Mal by ho vidieť aspoň raz za týždeň a dával mu rady. Potrebujeme, aby sa so začiatočníkmi pracovalo kontinuálne. Na Slovensku máme obmedzený počet inštruktorov, preto je možné, že o nejakom talente sa dozvieme až neskôr. Rozhodcov ako celok vieme posunúť ďalej, ale nie je to také výrazné, ako keď s nádejami pracujeme jednotlivo. Arbitrov je málo, členská základňa je taká, že niekedy máme problém obsadiť mládežnícke súťaže. A potom je logicky užšia aj špička. Potrebovali by sme do rozhodovania pritiahnuť najmä bývalých hokejistov, ktorí nemajú pohybový, korčuliarsky a kondičný problém a cítia hru. S týmito kandidátmi sa dá dobre pracovať. Tým vôbec nechcem zatracovať takých, ktorí hokej nikdy nehrali. Aj z nich môžu vyrásť kvalitní arbitri, len je to ďaleko-ďaleko ťažšie.“

Zanechať komentár