Z pozície hlavného rozhodcu viedol vyše 800 zápasov. Väčšinu v českej extralige, ďalšie desiatky na svetových šampionátoch a v rámci výmenných programov v súťažiach po celej Európe. Milan Minář (50r.) bol prvý a – žiaľ – dodnes aj posledný arbiter z Česka a Slovenska, ktorý komunikoval s hráčmi na úrovni NHL. “Výrazne ma ovplyvnili MS v Rakúsku 2005, kde prišli najlepší hráči sveta. Supervízor nám vtedy vysvetlil, že s týmito hráčmi a trénermi jednoducho musíme komunikovať.“ Posledný duel odpískal pre piatimi rokmi a dnes manuálne pracuje v Nemecku. „Mal som ponuku zo Slovenského zväzu ľadového hokeja, pomôcť tamojšiemu hokeju. Ale (zatiaľ) sme sa nedohodli.”
Keď ste začínali s pískaním (rok 1997) stretnutia viedol jeden hlavný rozhodca. Vo vašej autobiografii „Čistič“ ste napísali, že v systéme dvoch hlavných arbitrov zápas nezvládne len blbec. Máte pochopenie pre to, čo sa stalo v Nových Zámkoch? Rozhodcovia Baluška so Štefíkom neodpískali jasný faul na modrej čiare tridsať sekúnd pred koncom. Vraj situáciu dobre nevideli, lebo obidvaja stáli na tej istej strane.
„Zhodou okolností som s Petrom Jonákom (ktorý situáciu analyzoval v štúdiu šport.sk) v roku 2003 odpískal v rámci medzinárodného programu IIHF prvý zápas v systéme dvoch hlavných rozhodcov. Znojmo nastúpilo proti niekomu. Situáciu, o ktorej hovoríte, som nevidel, ale arbitri by mali vždy stáť vo štvorci. Baluška je skúsený a nemyslím si, že práve on by bol v zlom postavení. Neviem, či Štefík píska extraligu dva roky alebo päť. Takéto veci by sa nemali stať.“
V rozhovore pre český Sport ste povedali, že v Čechách je veľa rozhodcov, ktorí nemajú predpoklady na najvyššiu súťaž a robia neprimerane veľa chýb. Ako jednu z hlavných príčin vidíte, že hokeju nedávajú všetko. Za vašej éry jeden seminár striedal druhý.
„Pánboh zaplať, že máme vôbec nejakých arbitrov. Jednoducho vyrástla generácia, ktorá nemá sebareflexiu a neradi počúvajú výčitky. Majú veľa argumentov, ktoré neobstoja. Niektorí sa tvária, že by už mali byť na majstrovstvách sveta alebo olympiáde, ale z jednoznačných duelov dokážu urobiť neuveriteľnú drámu. Človek nechápe, prečo sa to celé deje. V systéme štyroch rozhodcov nemôže dochádzať k závažným chybám. Áno, aj ja som urobil množstvo prešľapov, no vždy z niečoho vyplynuli. A moje chyby nikdy neovplyvnili výsledok. Pískal som vyše 800 duelov a spravil som okolo 60 minel. To je podľa mňa solídna štatistika.“
Jeden váš bývalý kolega musel prepísať firmu na manželku, aby nevznikol konflikt záujmov, že popri hokeji ešte podniká.
„V Európe sme boli prví, ktorí zaviedol štatút profesionálneho rozhodcu. Po nás to prevzali Švédi, kde začínali Marcus Vinnerborg a Thomas Andersson. Áno, nemohli sme mať iné zamestnanie alebo podnikať. Zdá sa mi, že dnes je to benevolentnejšie. Keď sme sa s Radkom Husičkom stali profíkmi, mali sme jasne danú náplň dňa. Pískali sme nielen extraligu, ale aj prvú, druhú ligu a juniorské súťaže. Veľmi to pomohlo mladíkom, ktorí začínali na nižších úrovniach. Mohli sa od nás veľa naučiť. Za sezónu sme odpískali 125 zápasov, čo bolo naozaj veľmi veľa.“
V tomto ročníku som bol na stretnutiach rakúskej EBEL ligy, nemeckej DEL a švajčiarskej NLA. Zdá sa mi, že problém s rozhodcami nie je len na Slovensku a v Čechách, ale minimálne v celej strednej Európe.
„Tak to určite bude, bojuje s tým celá Európa. V minulej sezóne nastupoval český zbojník Radek Duda v druhej nemeckej lige za Freiburg. Keď hrali vo Frankfurte, poprosil som ho, aby mi zohnal lístok. Keď som videl, čo v tejto profesionálnej súťaži predvádzali muži v pruhovanom, chytal som za hlavu. Pri zápasoch českej extraligy nám hovorili domáci hokejisti, akí sme slabí. Potom sme v rámci výmenných programov IIHF chodili pískať do všetkých líg v Európe a naši krajania, ktorí medzitým prestúpili do cudziny za nami prišli a hovorili: „Konečne prišli normálni arbitri. Tu je to strašné, zlatí českí rozhodcovia!”. A myslím si, že toto isté zažívali slovenskí kolegovia, ktorých nasadzovali do programu medzinárodnej federácie. Ale je pravda, že veľmi pomáha, keď prídete do cudzieho mesta na dva zápasy, a nikoho nepoznáte. Na rozdiel od toho, keď niekde pravidelne pískate, a vznikla pritom určitá historická väzba.“
Prečo nevyrastá nová generácia kvalitných rozhodcov?
„Ako je problém s mladými hokejistami, tak je problém s arbitrami. Je iná doba, ľudia majú úplne iné záujmy. V Čechách funguje akadémia rozhodcov, kde si kompetentní vytipovali nové talenty. Venujú sa im viac ako ostatným adeptom. Akadémia však stojí určité peniaze a za dva roky z nej vybrali len jedného či dvoch, ktorí dnes pískajú najvyššiu súťaž. Podľa mňa je problém v krajoch a ich komisiách, kde nie sú bývalí kvalitní arbitri. Tí by podchytili nových záujemcov. Veď kariéra rozhodcu je taká úžasná! S hokejom som precestoval celý svet a keby som mal za svoje peniaze cestovať tam, kde som všade bol, nikdy by sa mi to nepodarilo.“
Na Slovensku je problém s rozhodcami v dvoch rovinách. Prvou je komunikácia s hráčmi. Nikto neoslovuje hokejistov ani priezviskom, a už vôbec nie prvým menom. V tomto dlhodobo „vyniká“ bývalý medzinárodný rozhodca Baluška. A práve toto bola vaša prednosť. Všetkým hráčom ste tykali a oslovovali ste ich krstnými menami.
„Neustále to opakujem. Mne komunikácia nespadla z neba. Musel som sa ju naučiť. Nesmierne mi pomohli moje prvé MS vo Viedni 2005. NHL sa pre štrajk nehrala a do Rakúska prišli najlepší hokejisti sveta. Kanadský supervízor Bob Nadin nám všetkým vysvetlil, že s týmito hráčmi a trénermi jednoducho musíme komunikovať:„Hovorte s nimi, tým pádom nebudú agresívni a všetko bude v poriadku.“ Mne sa to tak zapáčilo, že som si povedal, že to prenesiem aj do českej extraligy. Najprv boli z toho všetci paf. Ku komunikácii s hráčmi som pridal aj konzultácie s trénermi. Veľmi dobre som vedel, prečo to robím. Keby som situáciu dohováraním neupokojil, duel by sa mi vymkol z rúk a už nikto by ho nedal dohromady. Bol som ten typ, ktorý keď urobil zlé rozhodnutie, vedel som to zobrať späť. To v mojej ére vedel málokto a dnes to dokáže ešte menej ľudí. Väčšina si myslí, že keď už niečo odpískajú, tak cez to nejde vlak. A to je chyba.“
Prečo od vás počas výmenných programov na Slovensku nikto nepochytil oslovovanie krstným menom? Veď potom sa vzťah rozhodca-hráč dostáva do úplne inej roviny.
„Bolo mi to úplne prirodzené. A to som v českej extralige začal tykať starým bardom ako bol Tomáš Jelínek, ktorého syn dnes je kapitánom Liberca, alebo Jozefovi Zajícovi. Postupom času to prijali. Chvíľu boli z toho vedľa, čudovali sa a pár mesiacov im trvalo, kým sa naučili moju krstné meno. Ale potom sa to celé zautomatizovalo. Stali sme sa rovnocennými partnermi. Vybudoval som si pozíciu, že keď urobím rozhodnutie, oni ho budú akceptovať. A keď urobím chybu a ospravedlním sa, vedel som, že to prijmú. Pokladal by som za veľmi čudné, keby som ako extraligový rozhodca poznal hráčov iba podľa čísel na dresoch a mal by som im vykať.“
Druhý problém je posudzovanie faulov. Prvá tretina – jasné fauly a píšťalka je ticho. Potom príde druhá tretina a arbitri začnú pískať aj nie fauly len preto, aby nebolo divné, že sa nevylučuje…
„Môžete mať komisiu rozhodcov, akú chcete a dookola vysvetľovať stratégiu zápasu. Každý rozhodca je egoista a to je v poriadku. Zlé však je, keď je egoista v zmysle, že nad neho nikto nie je. Je výhoda, keď máte človeka, ktorý sa narodil s citom pre hru, ale takých je málo. Ostatní sa to musia naučiť. Niektorým to trvá kratšie, iným dlhšie a niektorí sa to nenaučia za celú kariéru. Keď idem na hokej a pozriem si rozcvičku rozhodcov, okamžite viem posúdiť, v akom sú rozpoložení. Či sú nervózni, neistí. O to viac som bol rozčarovaný, keď jeden český rozhodca pískal v januári finále MS 20, potom prišiel do domácej ligy, a urobili z jasného stretnutia neuveriteľný guláš. Niečo nepochopiteľné. Potom sú nahnevaní diváci, samozrejme mančaft, ktorí prehral, a dokonca rozčúlení sú aj hráči víťazného tímu.”
V NHL je jasne daná línia faulov a hráči presne vedia, čo si môžu dovoliť.
„V tomto hokejistov plne chápem, ale nedá sa všetko zvaľovať na arbitrov. Pretože sú zákroky, ktoré sa dajú jasne posúdi, a potom sú fauly, ktoré jednoducho nevidíte, lebo na pol sekundy otočíte hlavu inam. Hokej je veľmi rýchla hra a chyby robia všetci, to je v poriadku. Ale po zápase sú vždy hromozvodom muži v pruhovanom. Duel nikdy nehrajú dva tímy, ale tri a tým tretím sú arbitri. Všetky skupiny by mali mať spoločný záujem, aby sa stretnutie odohralo v rámci fair play a čo najlepším možným spôsobom. Pokiaľ mančafty nebudú rešpektovať rozhodcov a rozhodcovia si budú myslieť, že fanúšikovia chodia na hokej kvôli nim, tak to nikdy nebude fungovať. S arbitrami jednoducho treba pracovať a dodávať im zdravé sebavedomie. V Čechách manažuje rozhodcov bývalý špičkový arbiter Vladimír Šindler. Na Slovensku je problém, že v komisii nie je nikto, kto by mal za sebou rozhodcovskú kariéru.“
V Čechách šéfuje arbitrom Vladimír Šindler, vo Švajčiarsku je na tejto pozícii bývalý medzinárodný rozhodca Brent Reiber a v Nemecku takisto bývalý medzištátny rozhodca Lars Brüggemann. Ako vnímate fakt, že na Slovensku vedie športové oddelenie rozhodcov bývalý priemerný extraligový hráč Juraj Sýkora, ktorý nemá s pískaním žiadne skúsenosti?
„Keby som vás mal zasvätiť do vecí, ktoré sa udiali v júli 2018… Zavolali mi zo Slovenského zväzu ľadového hokeja, že by mali záujem o moje služby. Nebyť priamo šéfom arbitrom namiesto Sýkoru, ale jednoducho pomôcť tamojším rozhodcom. Z Frankfurtu som prišiel do Bratislavy na osobné stretnutie s prezidentom Martinom Kohútom a riaditeľom súťažného oddelenia Igorom Guryčom. Podebatovali sme si, povedali mi ich predstavy a ja som im odpovedal, že by som to chcel robiť inak. Dali mi týždeň nato, aby som poslal koncepty, ako si to celé predstavujem. To som aj spravil, no zrejme im nevyhovovalo, že určité zmeny by zasahovali do práce pána Sýkoru. Zatiaľ táto záležitosť zostáva otvorená.“
Vašou veľkou devízou bola schopnosť absolútne sa skoncentrovať na zápas. A keď ste aj mali nejaké osobné problémy, všetky ste dokázali nechať pred štadiónom. Na dva a pol hodiny pre vás existoval len hokejový zápas.
„Bývalý český medzinárodný rozhodca Milan Jirka mi povedal, že presne toto bola moja veľká výhoda. A ja naozaj neviem, čím to bolo. Zrejme tým, že hokej a pískanie boli mojím životom. Jednoducho som prišiel do kabíny, uzavrel som sa do vlastného sveta a nič iné ma nezaujímalo. Vypol som telefón a dve a pol hodiny som bol súčasťou hokeja. Súkromný život a osobné záležitosti som začínal riešiť až za bránami hokejovej arény.“
Vaša medzinárodná kariéra začala v roku 2002 na Slovensku, pri MS 18 v Piešťanoch. Tam ste sa navždy skamarátili so slovenskými arbitrami Petrom Országom, Milanom Novákom a Mirom Haleckým. Ako na nich spomínate, resp. na všetkých Slovákov, ktorých ste počas života stretli? A je v súčasnosti medzi nimi niekto so sľubnou budúcnosťou?
„Peter Ország mal zo začiatku problém, že ho prehliadali, ale neskôr sa presadil. Fajn človek a kvalitný hlavný rozhodca. Milan Novák, kamarát a výborný čiarový arbiter. Petra Stana si pamätám z finále Red Bull Salute v Bratislave. Bol výborný na čiare, teraz je hlavný, a keďže ho nominovali na MS 2019, tak asi ide správnou cestou. Vlado Baluška je Vlado Baluška. Fajn chlap, kamarát a určite nie zlý rozhodca, veď dva roky pískal KHL. Problém je asi v tom, že pracuje na SZĽH a to asi nejde skĺbiť spolu s pískaním. Ale to nechcem posudzovať. Daniel Konc taktiež charakterovo v poriadku. Len mu chvíľu trvalo, kým sa presadil na medzinárodnom ľade. A môžem spomínať ďalej. Jozef Kubuš začínal na svetovej scéne na MS dorastencov v USA v roku 2009. Neskôr sa dostal na svetový šampionát dospelých i olympiádu, čo je skvelý úspech. Jemu som však vždy vravel: „Jožko, ty si až priveľký dobrák. A to na hlavného rozhodcu nie je správna povaha.“ Viem, že má veľmi dobrú prácu, a už to asi nevedel spojiť dohromady. Miro Halecký, doktor a bývalý výborný čiarový rozhodca, s ktorým sme začínali na MS vo Viedni. Takže, čo sa týka mien, nevidím na Slovensku nejaký veľký problém. Ten je skôr v tom, že nie je nikto, kto by chlapov presadil na medzinárodnom poli. Teraz máte domáce majstrovstvá sveta a delegovaný je jedine Peter Stano. Keď si uvedomíme, že z Česka sú vybraní štyria arbitri, tak je to trochu zvláštne.“
