Martinskému odchovancovi Jánovi Tabačekovi (39 r.) sa podarila vec, ktorú nedokázal nikto iný v slovenskom hokeji. Vyhral osem titulov so štyrmi klubmi v troch rôznych kvalitných súťažiach. Jeden s Zürichom, dva so Slovanom Bratislava, dva so Spartou Praha a tri s Košicami. Na začiatku kariéry bol ofenzívny obranca dvakrát blízko nominácie na svetový šampionát. Ale v roku 2001 musel narukovať na vojnu. A v roku 2002 bol nútený tesne pred šampionátom podstúpiť operáciu ramena. „Bol som mladík a neúčasť na turnaji ma neznepokojovala. Veril som, že v budúcnosti sa na vrcholové podujatie dostanem.“ Nakoniec sa mu to nepodarilo. V nedávno skončenej sezóne nastupoval za prvoligový Martin a v rodnom klube vykonáva funkciu športového manažéra. „Ak sa dám zdravotne do poriadku, tak ešte jednu sezónu potiahnem. Chcem pomôcť pri postupe do Tipsport ligy.“
Neboli ste v zostave na majstrovstvá Európy do 18 rokov ani na majstrovstvá sveta do 20 rokov. Boli ste bližšie k nominácii na dorastenecký šampionát alebo na juniorský?
„Určite na ten juniorský. Ale tréner si budoval mančaft už od reprezentácie do šestnásť rokov a v jeho plánoch som sa nenachádzal. Hoci som bol jeden z mála bekov, ktorý nastupoval pravidelne v slovenskej extralige. Je zaujímavé, že na konci sezóny 1999/00 som odohral niekoľko prípravných zápasov za seniorskú reprezentáciu.“
Celý ročník 2000/01 ste zvládli za áčko Martina v extralige a po ňom vás ako 21-ročného draftoval Anaheim Ducks. Vedeli ste o tom, že vás ich skauti sledujú?
„Dostali sa ku mne informácie, že ma pozorujú zástupcovia Minnesoty. To, že si ma vytiahol Anaheim ma prekvapilo. Ja som herne dozrieval až okolo svojich dvadsiatich rokov, a preto si ma v drafte vybrali o niečo neskôr ako býva zvykom. Dovtedy som nebol príliš na očiach.“
Prečo ste nasledujúci ročník odohrali v drese Slovana Bratislava a nie v Severnej Amerike?
„Nebolo to úplne moje rozhodnutie. Prestup k „belasým“ sa uskutočnil až na konci sezóny. V Martine som mal troch-štyroch kamarátov, s ktorými som si chcel spoločne odkrútiť vojenčinu. Prvého apríla 2001 som narukoval a o dva týždne neskôr sa v Nemecku konal svetový šampionát. Na prvé zrazy národného tímu ma pustili, ale na záverečné dva už nie. Bol som v prijímači, nedalo sa vycúvať a zariadiť ďalší odklad. Medzitým som podpísal kontrakt so Slovanom. Narukoval som v Martine, a o chvíľu neskôr ma odvelili do Bratislavy. Tam som si odslúžil deväť mesiacov, ale nebola to vojenčina v pravom zmysle slova.“
Mali ste reálnu šancu dostať sa na svetový šampionát do Nemecka?
„Áno, naznačili mi to tréneri a takisto manažér reprezentácie, Igor Nemeček. Je pravda, že vtedy sa objavilo v nominácii viac mladých hráčov. V mladom veku ma veľmi netrápilo, že nepôjdem na MS, bral som to tak, ako to prišlo. Myslel som si, že na svetovej scéne si zahrám inokedy.“
Zvládli ste prechod z 50-tisícového Martina do 600-tisícovej Bratislavy?
„Bez problémov. V integrácii do mančaftu mi pomohlo, že v ňom boli moji vrstovníci, Michal Hudec, Jozef Mrena a Ľubomír Pišťek. A kapitánom tímu bol Daniel Babka z Martina. Jediný problém nastal ihneď na začiatku letnej prípravy, keď som dostal štyridsaťstupňové horúčky. Zrejme vyplynuli zo zmeny prostredia.“
S Anaheimom Ducks ste podpísali dvojročný dvojcestný kontrakt. Ale naplnili ste len polovicu. Súviselo to s tým, že ste v prvom ročníku pre zranenie ramena vynechali takmer 40 duelov?
„Iniciatíva na predčasné ukončenie zmluvy vyšla z mojej strany. Anaheim mal v tom čase na súpiske veľa hráčov vybraných v popredných kolách draftu, keďže výsledkovo sa im nedarilo. Rýchlo som pochopil, že nemám veľkú šancu. Oni trvali na tom, aby som pokračoval aj druhý rok, ale ja som nevycestoval. S generálnym manažérom Slovana, Marošom Krajčim, som sa dohodol, že zostanem, a situácia sa nejako vyrieši. Nakoniec sa to celé dlho naťahovalo, na úvodné stretnutia nového ročníka som nemohol nastúpiť a z kontraktu som sa musel vykúpiť sám určitou čiastkou.“
Pred vaším príchodom do Ducks organizácia tri roky po sebe nepostúpila do play off. Ale práve v sezóne, keď ste boli na ich súpiske sa dostali až do finále súťaže. Prišli ste do mesta v nevhodný čas?
„Prišiel nový kouč Mike Babcock, pre ktorého to bola premiéra v NHL. Začal si budovať svoje mužstvo a k dispozícii mal veľmi veľa mladých perspektívnych hokejistov. Dva roky predo mnou v klube začínal Peter Podhradský a jednu sezónu sme odohrali v Cincinnati Mighty Ducks spolu. On mal podobné skúsenosti. Tri roky sa nevedel presadiť.”
Potom nastalo obdobie vo vašej kariére, ktoré sa nedá nazvať inak ako mimoriadne. Od sezóny 2004/05 do 2010/11 (sedem rokov) ste vyhrali šesť titulov. So Slovanom jeden, so Spartou Praha dva a s Košicami tri. Nestalo sa búchanie šampanským všednou záležitosťou?
„Keď teraz o tom hovoríme, tak to znie až neuveriteľne. Ale vtedy som nad úspechmi príliš nerozmýšľal. Mal som šťastie na kvalitné tímy a robil som len vlastné rozhodnutia. Nenechal som sa ovplyvniť svojím agentom. Vždy som prestúpil tam, kde som intuitívne cítil, že sa presadím. Iste, z úspechov som sa tešil. Nechcem, aby to vyznelo, že som ich bral ako samozrejmosť, ale asi by som to celé prežíval inak, keby som nevyhral žiadny titul a podarilo by sa mi to až na záver kariéry. Som vďačný, že mi to bolo dopriate.“
Športovci zvyknú vravieť, že všetky tituly sú rovnako ťažké. Váš druhý so Slovanom ste získali až v siedmom rozhodujúcom zápase na ľade Zvolena, za ktorý nastupoval bystrický super útok Handzuš, Országh, Zedník. Ostatné finálové série sa hrali na šesť alebo päť duelov. Bol titul z roku 2005 najťažší?
„Zrejme áno. Celá sezóna bola veľmi vybičovaná, pretože v nej hrali mnohí špičkoví hokejisti z NHL. A semifinále s Trenčínom bolo na hrane únosnosti. Počas ročníka sme s titulom priveľmi nepočítali, ale zrazu sme stáli pred domácim šiestym finálovým stretnutím a v zákulisí sa chystali oslavy. Avšak nezvládli sme to, a do Zvolena sme išli s malou dušičkou. Veciam sme nechali voľný priebeh s tým, že uvidíme ako to dopadne. Fyzicky aj psychicky to bolo asi moje najťažšie finále.“
V ročníku 2012/13 vstúpil do Kontinentálnej hokejovej ligy Slovan Bratislava. Defenzívu riadili borci z NHL, Višňovský so Sekerom a vy ste boli jej súčasťou. Zistili ste, že liga je nielen náročná na kondíciu, ale ešte ťažšia je na cestovanie a prekonávanie časových pásiem?
„Je to naozaj “brutálne”. A čím je človek starší, tým je to horšie. U mňa to bolo umocnené tým, že od mladého veku mám po zápasoch problém zaspať. Išli sme na desaťdňovú šnúru po ihriskách súperov a ja som počas celého obdobia fungoval na práškoch na spanie. Niekedy som bol z tabletiek taký omámený, že som ani nevedel, kde vlastne sme. Druhá zásadná vec, ktorá mi nehrala do karát bola, že nenávidím lietanie. Každý prelet sa zmenil na utrpenie. Napríklad, počas desaťhodinového letu do Chabarovska som nezažmúril oko a desilo ma každé zatrasenie lietadla. Skúsenosť dobrá, ale jeden rok úplne stačil.“
Nasledovalo šesť mesiacov vo fínskom Tappare Tampere. V krajine tisícich jazier je od novembra do januára od štvrtej poobede až do ráno tma. To vás netrápilo?
„S tým som problém nemal, skôr s tým bojovala moja rodina. Tiež výborná skúsenosť, krásna krajina, našli sme si v nej priateľov, s ktorými sme v kontakte dodnes. Negatívom bolo, že mi nesedel tamojší spôsob hokeja. Oni sa síce na medzinárodnom poli prezentujú neúnavným korčuľovaním hore-dole, ale fínska SM-liiga je iná. Všade sú užšie klziská nastavené podľa zámorských rozmerov. Hrá sa vyložene obranný fyzický hokej a to mi nevyhovovalo. Po športovej stránke som sa necítil šťastný. Keď prišla možnosť pred play off prestúpiť do Švajčiarska, neváhal som.“
Vyhovovala vám švajčiarska NLA viac ako SM-liiga?
„Jednoznačne. Nevravím, že tam nehrajú do tela, avšak ihriská sú väčšie a hokej je kombinačnejší. Vyhovoval mi aj životný štýl, medzi mestami sú malé vzdialenosti, takže cestovanie je bezproblémové. A krajina je krásna.“
Zürich Lions viedol kanadský kouč Marc Crawford, ktorý vyhral s Coloradom Avalanche v roku 1996 Stanleyho pohár. Vyhádzali ste?
„No (vzdych). On ťažko vychádza so všetkými hráčmi. Bol to jeden z dvoch najnáročnejších trénerov, akých som zažil. Druhý bol Miloš Říha. Crawford je znamenitý odborník, ale keď sa nedarilo, tak jeho chovanie k hráčom bolo svojské, a nie každý ho mal rád.“
Majiteľom Lions je švajčiarsky boháč Walter Frey, ktorého majetok je vyšší ako jedna miliarda eur. Stretli ste sa?
„Áno, na domáce zápasy chodieval pravidelne a často prišiel aj do šatne. On sám organizoval predsezónne i posezónne akcie u neho na ranči. Starší milý pán, ktorý našiel záľúbu v hokeji a ľudia v meste mu môžu byť vďační, že sa o klub stará a dotuje ho.“
Po sezóne zakončenej titulom ste nasledujúci rok premávali medzi prvým tímom Zürichu v NLA a GC Küsnacht Lions v NLB. Prečo?
„Už pred play off 2014 ma brali ako piateho cudzinca (hrať môžu štyria). Bol som na pripravený nastúpiť v prípade, ak sa niekto zraní. Celú vyraďovaciu časť som nehral, až v poslednom zápase semifinále sa zranil jeden bek, a ja som naskočil do finálovej série (Zürich porazil Kloten 4:0 na zápasy). Boli som mnou spokojní, tak mi ponúkli novú zmluvu. S vedomím, že znova budem piatym legionárom. Keďže som potreboval zápasovú prax, chodieval som hrávať aj do druhej ligy. S tým som bol oboznámený už pred podpisom zmluvy a nemal som s tým najmenší problém.“
Celý hokejový život ste hrali o tituly, ale na záver kariéry ste bojovali s Liptovským Mikulášom o záchranu. Čo je náročnejšie? Hrať o majstra alebo o udržať sa v najvyššej súťaži?
„Po krachu hokeja v Martine ma oslovili tréneri Liptákov, Pavol Paukovček a Juraj Halaj, či by som nepomohol. Bolo to pre mňa prijateľné, lebo každodenne som mohol dochádzať autom. Náročnejšie bolo hrať v Sparte, Slovane alebo Košiciach. V týchto tímoch vždy očakávajú, že sa bude hrať o titul alebo aspoň predné priečky. A keď nastane herná kríza, ľudia vám to dajú pocítiť. V Liptovskom Mikuláši nikto nečakal, že budeme hrať o popredné priečky alebo o stred tabuľky. Možno niekto v kútiku duše dúfal, že sa dostaneme do play off. Baráž ma nerozhodila, mal už dosť hráčskych skúseností. Snažil som sa hrať, ako keby mi išlo o titul.”
MHC Martin v druhej sezóne po vašom príchode nečakane získali v extralige bronz, a ešte prekvapujúcejšie o niekoľko týždňov neskôr tradičný slovenský klub skrachoval. Novovzniknutý oddiel najprv postúpil do prvej ligy a v nedávno skončenom ročníku nestačil vo finále na Michalovce. Aká je súčasná ekonomická situácia v HK Martin?
„Vznikol nový klub, začalo sa od nuly. Do sezóny sme išli s tým, že sa chceme pohybovať na predných priečkach. Nikto nečakal, že budeme hrať o prvé miesto, ale to nás zaväzuje do ďalšej práce. Sezóna prebehla bez finančných problémov. Posledné výplaty pošleme na účty koncom mesiaca a budeme mať čistý stôl. Do novej sezóny chceme ísť s takými istým rozpočtom, ako sme mali v minulej. Uvidíme, čo sa sa stane po júnovom kongrese Slovenského zväzu ľadového hokeja. Aká bude štruktúra súťaži, atď… Každopádne by sme chceli postúpiť do najvyššej súťaže.“
V roku 2017 martinský hokej skrachoval. Ste dva roky po kolapse finančne pripravený utiahnuť Tipsport ligu? Rozpočet budete musieť navýšiť možno aj o pol milióna eur.
„Myslím si, že s rozpočtom aký máme dnes, plus peniaze, ktoré by sme dostali od riadiaceho orgánu Pro-Hokej, by sme to mali zvládnuť. Našou filozofiu je pracovať s vlastnými odchovancami a to vieme zvládnuť aj s nižším rozpočtom. Nejdeme cestou nezmyselného zadlžovania sa a podpisovania drahých hráčov, na ktorých nemáme peniaze.“
Ako bude vyzerať káder Martina v budúcom ročníku?
„Prebehli debaty so všetkými hráčmi a deväťdesiat percent z nich sa vyjadrilo kladne ohľadom zotrvania v kádri. Chceme pokračovať v tom, čo sme začali robiť, teda pracovať s martinskými hráčmi. Posily určite potrebujeme, ale s nimi asi počkáme až do júnového kongresu, kedy bude jasné, či sa nezačne obmedzovať počet cudzincov v druhej najvyššej súťaži. Nemusí to byť nevyhnutne posila s martinskou minulosťou, ale musí to byť hráč, ktorý nám pomôže vo všetkých smeroch.“
V Martine je jeden hlavný zimný štadión a to je všetko. Vedľajšia ľadová plocha v meste chýba.
„Tréningová hala je rozostavaná už asi desať-pätnásť rokov a teraz slúži ako parkovisko pre hlavnú arénu. Príchodom nového primátora sa určité veci pohli. V máji sa má rekonštruovať celá žiacka časť, idú sa prerobiť všetky mládežnícke šatne. A hľadajú sa riešenia dostavby vedľajšej haly. Uvidíme, kto bude nový prezident federácie, a či by nám zväz vedel pomôcť.“
Narodili ste sa v roku 1980. Tento ročník patrí k najsilnejším v slovenskom hokeji. Siedmy hokejisti do sa dostali NHL, ďalší do národného tímu. Iní sa dlhodobo živili hokejom a určitá skupina hráčov ako Kolba, Urban, Kukumberg, Homér a vy ešte stále brázdi arény. Súhlasíte, že patríte do jednej z najvydarenejších hokejových generácií?
„Medzi tých, čo už ukončili kariéru patrí Branko Radivojevič, Miro Zálešák či Juraj Kolník. Podľa výsledkov reprezentácie do 20 rokov to najsilnejší ročník nebol. Povedať, že sme najlepší môže niekoľko ročníkov pred nami a jeden-dva za nami. V každom prípade do profesionálneho hokeja sa presadilo veľmi veľa hráčov.“
Na začiatku sme hovorili, že v roku 2001 ste boli blízko nominácie na svetový šampionát. Mali ste aj inokedy šancu dostať sa na majstrovstvá sveta?
„Hneď nasledujúci rok. Finále 2002 proti Zvolenu som odohral so sebazaprením. Pichli mi do ramena obstreky a zranenie sa mi nezdalo vážne. Vedenie národného tímu sa vyjadrilo, že ak budem v poriadku, tak na svetový šampionát idem. Stihol som odohrať jeden prípravný duel s Čechmi v Brne, ale rameno ma pobolievalo. Týždeň pred MS som išiel na kontrolné vyšetrenie, kde mi povedali, že štart mi neodporúčajú. Musel som ísť pod skalpel. Nikto nemohol vedieť, že o niekoľko týždňov vyhráme zlaté medaily.“