Od budúcej sezóny hokej a manažment na Vermontskej univerzite

Šimon Jelluš

V pozícii prvého centra zvládol celý juniorský šampionát v Kanade 2021. Do Švédska, kde strávil posledných päť ročníkov hokejového života sa po medzinárodnom turnaji už nevrátil. „Nechcel som riskovať svoje budúce pôsobenie na americkej univerzite,“ hovorí čerstvo dvadsaťročný Simon Jellúš. Robustný mladík sa v súčasnosti pripravuje na suchu doma v Púchove. Do amerického Vermontu odletí v auguste, kde sa malebný areál na brehu jazera Champlain stane na štyri roky jeho novým hokejovým domovom. (foto: iihf.com)

Pred mesiacom sa skončil svetový šampionát do dvadsať rokov. Ste spokojný so svojimi výkonmi na tomto podujatí?

„Vždy to môže byť lepšie, no prevláda dobrý pocit. Kouč Petrovický nasadzoval našu pätorku ako prvú po celý čas, veril nám. V každom stretnutí mi doprial veľa minút na ľade, využíval ma pri presilovkách a oslabeniach. Celkovo som spokojný.“

Ako sa hralo bez fanúšikov na tribúnach edmontonskej Rogers Place, do ktorej sa za bežných okolností zmestí 18 300 ľudí?

„Diváci chýbali a dupľom v zámorí, kde majú juniorské šampionáty búrlivú atmosféru. Nám to však pomohlo, lebo sme neboli pod tlakom a mohli sme hrať svoj hokej. Keby boli v dueli proti Kanade v hľadisku ľudia, nálada by bola pekelná. Malo to klady aj zápory.”

V septembri 2020 prebehlo finále Stanleyho pohára a Andrej Sekera z Dallasu povedal, že hokej bez priaznivcov na tribúnach sa mu zdal rýchlejší a tvrdší, lebo mužstvá si museli vytvoriť vlastnú energiu. Zažili ste niečo podobné teraz v Kanade?

„To som si nevšimol. Na jar 2018 som absolvoval svetový šampionát do osemnásť rokov vo Švédsku, kde boli fanúšikovia, a hokej sa mi zdal podobne rýchly ako teraz. S týmto nesúhlasím.“

Pre COVID-19 sa príprava na juniorský šampionát i samotný turnaj uskutočnil v tzv. bubline. Bolo to psychicky náročné?

“Prvé dva týždne vo Zvolene boli trochu ľahšie, lebo sme mohli ísť aspoň na prechádzku. V Edmontone sme už boli izolovaní a fungovali sme vo vzorci hotel-štadión-hotel. Tímy v druhej skupine, kde hrali napr. Česi, to mali trochu jednoduchšie. Do arény dochádzali autobusom a na vzduchu mohli byť aspoň chvíľu. Áno, bolo to celé dlhé a náročné, no zvládli sme to, lebo sme boli výborná partia, ktorá zažila veľa zábavy.”

Ako pätnásťročný ste v rodnom Púchove hrali druhú najvyššiu dorasteneckú ligu a následne ste prestúpili do Švédska. Pochopili ste, že nastal správny čas na odchod, ak chcete hokejovo napredovať?

„Dorast koučoval Michal Kobezda a celé to bolo na vysokej úrovni, no môj rodný klub nemal juniorský tím. Vtedy som dostal ponuku do Luley. Dlho som ju zvažoval, lebo v hre bola aj možnosť prestúpiť do neďalekého Trenčína. Nakoniec som si povedal, že to skúsim na severe Európy a keď na to nebudem mať, vrátim sa, a stále bude mať dosť času na zlepšovanie. Vo finále sa to ukázalo ako dobrý krok.“

Od začiatku ste bývali v “náhradnej rodine” a to bolo údajne rozhodujúce pre prestup do krajiny troch koruniek. Keby sa to nepodarilo vybaviť, nešli by ste?

„Bola to kľúčová požiadavka mojich rodičov, pre ktorých bolo neprijateľné, aby som ako pätnásťročný býval niekde sám. Zaujímavé je, že prvé dva týždne som býval v byte so slovenskými kolegami, lebo moja “nová rodina” bola odcestovaná a mne sa to celkom zapáčilo. Mali sme zábavu a ja som uvažoval, že zostanem s nimi. S odstupom času som nesmierne rád, že som býval v rodine. Bez nich by som to s vysokou pravdepodobnosťou nezvládol.“

Väčšina slovenských mladíkov býva na severe Európy v bytoch a okrem množstva aklimatizačných a sociálnych novostí sa musia postarať sami o seba. Nie je toho na nich až príliš?

„Je to naozaj náročné. Našťastie chlapci majú obed na štadióne a teplú večeru si môžu zobrať domov. Raňajky si spravia sami a varia si jedine vtedy, keď je deň voľna. Ja som mal o toto všetko postarané. Ale nebolo to tak, že som si nepral a neupratal. Naopak, stal som sa plnohodnotnou súčasťou rodiny a pomáhal som so všetkým. V byte je to určite ťažšie, ale viacerí mladíci išli do Švédska o jeden či dva roky starší ako ja, a boli mentálne vyspelejší.”

V čom vám po hokejovej stránke pomohlo päťročné pôsobenie v jednej z najlepších hokejových krajín sveta?

„Tréneri, ktorí pôsobili v NHL, SHL alebo v iných kvalitných ligách, mi odovzdali veľmi veľa skúseností. Vysvetlili mi praktickú aj teoretickú časť hokeja. Na hráčsky rozvoj sme mali štyri ľadové plochy, a keď sme nemali čo robiť, veľmi veľa času sme trávili individuálnou prípravou, čo bolo výborné. Tretí faktor je dorastenecká a juniorská liga. Obidve majú výbornú úroveň.“

Celú strednú školu ste vyštudovali na diaľku. Menej dôležité veci ste robili online, no písomky ste museli zvládnuť osobne. Náročný spôsob vzdelávania?

„V tej dobe sa ešte nedalo študovať online tak, ako sa to dá dnes a cez počítač som robil len prezentácie. Keď som na Vianoce alebo počas reprezentačných prestávok prišiel domov, musel som zvládnuť všetky písomky. A keď som sa po sezóne vrátil do Púchova (marec a apríl) zasadol som do školských lavíc, mal som dva-tri mesiace nato, aby som dokončil obidva polroky. To bolo skutočne náročné.“

Človek musí byť v cudzej krajine veľmi disciplinovaný, aby si uvedomil, že sa musí priebežne učiť, nie?

„Áno, je nevyhnutné pochopiť, že veci sa nedajú odložiť na poslednú chvíľu. Nie je to jednoduché, keď viete, že najbližšie tri-štyri mesiace strávite v ďalekej cudzine, a nič vás tam nečaká. No prídete domov a školských povinností je vyše hlavy.”

Po štyroch sezónach na úplnom severe Švédska, ste na jednu sezónu prestúpili do tímu Karlskrona, ktorá leží na opačnom póle krajiny. Prečo?

„V ročníku 2019/20 som pochopil, že šancu v áčku Luley (špičkový tím SHL) nedostanem, a začal som rozmýšľal nad hokejom na americkej univerzite. Keby som však odohral, čo i len jeden zápas v profesionálnej lige, už by som nemohol ísť na vysokú školu. Preto som odišiel do Karlskrony, ktorá hrala juniorskú ligu a tretiu mužskú súťaž (Hockey Ettan sa berie ako amatérska liga). Pre mňa to bola v danej chvíli najlepšia kombinácia. Po juniorských MS 2021  som už do Švédska nevycestoval, lebo juniorku pre pandémiu zrušili. Hockey Ettan síce beží, no medzitým som sa dohodol s Vermontskou univerzitou, a keby som odohral ďalších desať-dvadsať ligových duelov mohol by nastať problém, a ja som nechcel riskovať.“

Čo všetko ste museli zvládnuť, aby vás prijali na uznávanú vysokú školu v Spojených štátoch amerických?

„Pre COVID-19 na jar 2020 zrušili prijímačky, a tak som sa od septembra minulého roka nemohol dostať na školu. V tomto roku berú uchádzačov aj bez prijímačiek a test ACT budem robiť až na mieste. Čo všetko som musel podstúpiť? Keďže som komunikoval s viacerými univerzitami, poslal som všade moje vysvedčenia a po telefóne som zvládol množstvo rozhovorov. “Preklepli” si ma zľava-sprava.”

Čo viete o našej novej škole, ktorá leží v malebnom areáli na brehu jazera Champlain s pohorím Adirondack na západe?

„Úrovňou je jedna z najlepších a navštevuje ju okolo desaťtisíc študentov. Pre mňa bolo rozhodujúce, že hokejový tím pôsobí v najvyššej univerzitnej súťaži. Mojím odborom bude manažment.“

Najvyššia americká univerzitná hokejová liga NCAA je rozdelená do šiestich skupín. University of Vermont skončila v časti Hockey East v ročníku 2019/20 v tabuľke na poslednom mieste.

„Aj preto som sa rozhodol pre túto školu, lebo je síce výkonnostne horšia, no mám väčšiu šancu pravidelne nastupovať od samého začiatku. Každý mančaft v NCAA disponuje 30 až 35 hráčmi a nie každý tínedžer z prvého ročníka sa dostane na súpisku.”

Vaším životným cieľom je byť profesionálnym hokejistom. Ste pripravený, že najbližšie štyri roky nedostanete za hokej ani cent?

„S tým som uzrozumený. Dostal som štipendium a štyri sezóny mám vlastne celé zaplatené. V tretej švédskej lige by som ani zďaleka toľko nezarobil a po štúdiu v USA môžem prestúpiť do kvalitných profesionálnych líg. V danej chvíli som urobil to najlepšie rozhodnutie.”

Ako sa momentálne udržiavate v kondícii?

„ V rámci možností. S kondičným koučom zaberám v posilňovni, prípade sa sám zdokonaľujem v práci s hokejkou.“

Máte ideálnu postavu (188 centimetrov a 90 kilogramov). V čom sa potrebujete zlepšiť po hernej stránke?

„V korčuľovaní. Na juniorských MS som na vlastnej koži pocítil, akí sú všetci rýchli, a že nie je nevyhnutné byť mohutným chlapom. Dôležitá je obratnosť a výbušnosť. Zlepšiť sa potrebujem predovšetkým v šprintoch. Iste, mám aj iné rezervy, ale toto je to najdôležitejšie.”

Leave a comment