„Bondra si dokázal vytvoriť šance z ničoho. Zedník bola jeho menšia kópia,“ spomína na spoločné časy vo Washingtone nemecký internacionál Ustorf

Stefan Ustorf

Na prahu dospelosti zvládol celú sezónu v prvej Bundeslige. K tomu pridal účasť na troch významných turnajoch roka troch rôznych vekových kategórií. „Napriek tomu som na draft do NHL 1992 ani len nepomyslel,“ priznáva Stefan Ustorf (47 r.). Washington si nakoniec tvorivého centra vybral v treťom kole. Prečo sa výraznejšie nepresadil do zostavy Capitals? „V rozhodujúcej chvíli som nebol dostatočne dobrý,” hovorí sebakriticky otec dvoch detí, ktorý po návrate do vlasti vyhral s Eisbärenom Berlín šesť titulov. „Mali sme vynikajúci tím, ktorého kostra zostávala dlho pohromade,” vysvetľuje člen Siene slávy nemeckého hokeja, ktorý štartoval štyrikrát za sebou na zimných olympijských hrách a s 24 duelmi drží rekord medzi všetkými hokejistami s orlom na hrudi (foto: Imago).

Vyrastali ste bavorskom Kaufbeurene a pre vás rozhodujúca sezóna bola 1991/92, kedy ste ako sedemnásťročný pravidelne nastupovali v najvyššej nemeckej súťaži. K tomu ste sa zúčastnili troch veľkých podujatí. V decembri na juniorských MS, ktoré sa konali práve v Kaufbeurene a Füssene, v apríli na ME do osemnásť rokov v Nórsku a v máji na seniorskom svetovom šampionáte v Československu. Pre vás mimoriadne úspešný rok, nie?

„Určite zaujímavý. V tom období som si však neuvedomoval, čo to všetko znamená. Jednoducho som hral môj milovaný hokej. Samozrejme, s odstupom času som na tento ročník hrdý.”

Bolo vám jasné, že po takejto sezóne budete draftovaný do Národnej hokejovej ligy? Otázka bola, len v ktorom kole?

„V žiadnom prípade. Netušil som, že mám šancu byť vybraný. Jediný rozhovor na túto tému som absolvoval so skautom Minnesoty počas majstrovstiev sveta v Československu. Povedal mi, že nemám byť prekvapený, keď budem o sebe v najbližších mesiacoch počuť. To, že si ma vybral Washington, som sa dozvedel od ľudí z klubu, ktorí mi deň po udalosti zavolali. Vtedy mal výber talentov dvanásť kôl a myslel som si, že keď budem vytiahnutý, tak v niektorom z tých posledných. Tretie kolo ma poriadne prekvapilo a vôbec som nevedel, čo mám od toho očakávať.”

Mal ste už vtedy hráčskeho agenta?

„Nie.“

Nasledujúce dve sezóny ste zostali v Bundeslige a s reprezentáciou ste absolvovali tri veľké turnaje (juniorské a seniorské MS a olympiádu v Lillehammeri). Bol správny krok zostať v rodnej krajine?

„Washington to tak chcel, do zámoria má príliš nevábili. Moja pozícia v Kaufbeurene, bola vzhľadom na môj nízky vek veľmi dobrá. Hral som dostatočne. Dnes si však myslím, že by bolo pre mňa lepšie, keby som prestúpil do iného nemeckého top klubu alebo napr. do Švédska, kde som sa mohol od kvalitnejších spoluhráčov viac naučiť, a tým pádom sa lepšie pripraviť na pôsobenie v zámorí. Ponúk z nemeckých tímov som mal neúrekom. V tom čase mohli v prvej Bundeslige nastupovať len dvaja cudzinci a domáci korčuliari boli veľmi žiadaní.”

Váš prvý rok v American Hockey League bol veľmi vydarený. Za Portland Pirates ste odohrali 63 duelov a získali kanadských 59 bodov. Z pozície kouča vás viedol Barry Trotz, ktorý v roku 2018 vyhral s Washingtonom slávny Stanleyho pohár.

„Parádna sezóna. Bol to môj prvý rok mimo domova, zoznamoval som sa s novým štýlom hokeja a veľa som sa naučil. Prvá polovica sezóny sa v NHL pre štrajk nehrala, preto neexistoval žiadny dennodenný tlak, že budem povolaný hore. Mohol som sa koncertovať len na vlastnú hru. Vtedy som si naplno uvedomil, že na hokej v zámorí som úplne nepripravený. Netušil som, čo si vyžaduje hokej s taktickými prvkami. Prišiel som z malého nemeckého mesta, kde som len hral svoj hokej. Pri koučovi Trotzovi sa mi hralo výborne.“

V druhom roku ste odohrali za Capitals v NHL solídnych 48 duelov. V treťom ročníku ste sa mali napevno usadiť v zostave organizácie z hlavného mesto Spojených štátov, no nezvládli ste to. Prečo?

“V priebehu druhej sezóny som si poranil rameno. Klub mi odporučil operáciu, ale potom by som musel vynechať celú sezónu 1996/97. Povedal som si, že budem pokračovať ďalej bez chirurgického zákroku. Nebol som zdravotne fit, a preto ani dostatočne kondičné pripravený. Ale to nebolo rozhodujúce. Jednoducho som nenašiel cestu trvale sa zlepšovať, aby som sa presadil v najlepšej lige. Poslali ma do rezervnej AHL a začal som o sebe pochybovať. Hovoril som si: “Minulý rok si hral v NHL a teraz tam už nepatríš?!” Zanedlho som sa opäť zranil a odohral len polovicu zápasov. Katastrofálny ročník, všetko išlo z kopca.”

Jediní dvaja európski útočníci v zostave Capitals boli Peter Bondra a Michal Pivoňka. Určite vám pri adaptácii v novom svete pomohol krajan, brankár Olaf Kölzig. Jednako, trávili ste spoločný čas aj spolu s Bondrom?

“Áno, obidvaja boli moji výborní kamaráti. Starali sa o mňa, zavolali ma na golf. Musím však zdôrazniť niečo iné. Vtedajšie časy boli pre mladých hráčov úplne iné, ako sú dnes. Boli sme ľahko zameniteľný tovar. Jednoducho, keď ste neodviedli prácu, akú ste mali, okamžite vás poslali o súťaž nižšie. Môj problém bol, že som sa necítil súčasťou mančaftu. To nemá nič spoločné so spoluhráčmi, tí boli na 95 percent milí. Ale trénerský štáb mi nikdy nedal pocítiť, že patrím do tímu. To bol štýl práce vtedajších trénerov. Ich bežnými metódami bolo zastrašiť mladého hokejistu tým, že keď nebude hrať dosť dobre, okamžite pôjde ho pošlú do AHL. Mal som 21 či 22 rokov a takéto manévre som veľmi ťažko znášal. Nevedel som sa cez to preniesť a aj preto som nehral tak, ako som mohol.”

Peter Bondra bol superhviezdou ligy. Pochytili ste niečo o neho?

“Veľmi rád by som nadobudol jeho individuálne schopnosti. Peter bol klasický strelec a jeden z troch najexplozívnejších hráčov ligy. Vďaka svojej rýchlosti si vedel vytvoriť šancu úplne z ničoho. V každom stretnutí vyslal na brankára šesť-sedem striel. Ak si dokážete pripraviť toľko streleckých pozícií, nemôžete nebyť úspešný, a jeho ofenzívne schopnosti využíval celý mančaft. Práve v mojej premiérovej sezóne v NHL dal Peter 52 gólov a spolu ich má na konte vyše 500. Bolo úžasné ho sledovať, je to mimoriadny športovec.”

Vo vašej tretej sezóne v zámorí ste hrali v Portlande Pirates spolu s Richardom Zednikom. Aký bol hokejista on?

„Menšia kópia Bondru. Nie až tak kvalitný, no napriek tomu veľmi nebezpečný útočník. Výborne korčuľoval, bol stabilný na nohách s ťahom na bránu. Vtedy bol ešte veľmi mladý (20 rokov) a všetko bolo pre neho úplne nové. Dokonca sme v Portlande dosť dlho spolu bývali. On bol jedným z hráčov, ktorý mi zobrali miesto v tíme, lebo bol lepší ako ja. Nakoniec mal veľmi slušnú kariéru v NHL. ” 

Po troch ročníkoch za oceánom ste sa na jeden rok vrátili do Berlína a ďalšie tri strávili v nezávislej americkej International Hockey League, ktorá však roku 2001 definitívne skrachovala.

„To, že som sa vrátil na jednu sezónu do vlasti, bola najväčšia chyba mojej kariéry. Washington mi ponúkol dvojcestný kontrakt, no trucovaním som sa snažil vyjednať lepšie peniaze. Bola to hlúposť a nič som tým nezískal. Moje hráčske práva naďalej vlastnil Washington a nechcel sa o ne pripraviť. Zároveň mi oznámili, že nový kontrakt mi už neponúknu. Mohol som ísť do iného klub v American Hockey League, v prípade, že nová organizácia sa dohodne s Capitals. To sa nestalo, a preto som prestúpil do International Hockey League, ktorá bola výkonnostne dokonca lepšia ako AHL, lebo v nej nastupovali starší, skúsenejší borci. Po dvoch rokov v IHL (Las Vegas Thunder, Detroit Vipers, Cincinnati Cyclones) som predsa len podpísal nový kontrakt s Capitals. Avšak počas septembrového kempu moja žena ťažko ochorela na rakovinu, preto som požiadal manažment, aby som mohol opäť pôsobiť v Cincinnati (nie v Portlande) a byť nablízku svojej manželke. To mi dovolili, ale zároveň to bol môj koniec za veľkou mlákou.“

Nasledujúcich jedenásť sezón ste pôsobili v dvoch najväčších nemeckých kluboch. Najprv tri v Mannheime a potom osem v Berlíne, s ktorým ste vyhrali neuveriteľných šesť titulov. Prvé dva pri kanadskom koučovi Pierovi Pagém a štyri pri americkom kormidelníkovi Donovi Jacksonovi. V čom bol rozdiel medzi týmito dvoma stratégmi?

“Uf, ten bol príliš veľký. Nechcem byť voči Pagému negativistický, ale nebolo jednoduché pri ňom hrať. To, že sme vyhrali dva tituly, súviselo aj s tým, že sme mali veľmi silný káder s množstvom charakterných borcov. Celá skupina bola mimoriadne súdržná a kostra tímu sa menila len minimálne. Jackson sa správal inak. Každému zverencovi dal pocítiť, že je v tíme dôležitý. Či už ste boli prvý center alebo siedmy obranca. Z hráčov dokázal dostať to najlepšie. Považoval za dôležité, čo sa hovorí v kabíne, keď on v nej nie je fyzicky prítomný. S lídrami veľa komunikoval a tí mu dôverovali. Iste, všade kde trénoval, mal k dispozícii veľmi silný káder, čo sa deje aj teraz v Mníchove. Ale talent sám osebe vám nič nezaručí, pokiaľ nadaných hráčov neviete priviesť k tomu, aby pracovali pre mužstvo a to Don vedel.” 

Dva tituly ste vyhrali na staručkom štadióne Wellblechpalast (kapacita 4800 miest) a tri v multifunkčnej Mercedes Benz Aréne (kapacita 14 200 sedadiel). Kde sa búchalo šampanským lepšie?

„Vo Wellblechpalast sme boli v oveľa väčšom kontakte s priaznivcami. Dvere kabíny boli hneď vedľa uličky, kde po zápasoch stáli fanúšikovia, dokonca občas prišli do šatne. Celé to bolo oveľa rodinnejšie. V Mercedes Benz aréne také súznenie s divákmi už nebolo možné. Netrúfam si povedať, kde to bolo lepšie. Krásne to bolo na obidvoch miestach a vždy aj niečo zvláštne.“

Boli ste na štyroch zimných olympijských hrách za sebou. Zúčastnili ste sa šiestich svetových šampionátov a dvakrát vás nominovali na svetový pohár. Ktoré podujatie by ste vysunuli do popredia?

“Olympiáda je pre športovca vždy niečo mimoriadne. V roku 2002 v Salt Lake City sme sa prebojovali do záverečnej časti turnaja na úkor Slovenska a v skupine sme prehrali s Kanadou len 2:3, pričom súper mal vynikajúci tím. Na Svetovom pohári 1996 sme v Prahe zdolali Čechov a postúpili do štvrťfinále, kedy sme v mekke hokeja, v Montreale nastúpili proti Kanade s ich hviezdnou zostavou. To boli mimoriadne udalosti. Nemecko som reprezentoval vždy veľmi rád a bol som hrdý na náš hokej, ktorý teraz pokračuje v tradícii.”

Kariéru ste ukončili v roku 2012 a od leta 2014 ste tri sezóny pracovali ako športový riaditeľ Eisbären Berlin. Od sezóny 2017/18 ste boli dva a pol roka tzv. tréner hráčskeho rozvoja. V ktorej pozície ste sa cítili lepšie?

„Celkom určite ako športový riaditeľ, pretože neskoršia pozícia “development coacha” už nemala nič spoločné s tým, čo sme na začiatku plánovali. Od roku 2018 som bol skautom Los Angeles Kings a veľmi som sa začal vzďaľovať od mojej dennodennej práci v Berlíne. Pracovne som neustále pendloval medzi Los Angeles a Berlínom. To sa mi už nepáčilo, tak som si to nepredstavoval, a preto veci nefungovali.“

Keď ste prichádzali do bohatej organizácie z hlavného mesta, váš nadriadený Peter John Lee (generálny manažér) mal 59 rokov. Uvažovalo sa, že práve vy postupne prevezmete jeho agendu. Ale v decembri 2019 ste z klubu definitívne odišli. Vraj pre nedostatočnú komunikáciu s ľuďmi z najvyššieho manažmentu.

„Los Angeles Kings sa v roku 2017 rozhodlo angažovať na miesto športového riaditeľa Stéphana Richera. Túto zmenu so mnou nikto nekomunikoval a bol to začiatok môjho konca. Jednoducho Kings prebrali v rámci Berlína veľkú rolu (obidva tímy vlastní americká spoločnosť Anschutz Entertainment Group) a robia stále viac vlastných rozhodnutí. Nič sa nedá robiť, musím to rešpektovať.“

V predošlých dvoch ročníkoch ste pracovali aj ako európsky profesionálny skaut pre Los Angeles. Bavila vás táto práca?

„Srdcom i dušou žijem pre hokej a rád riešim dennodenné záležitosti spoločne s hráčmi a trénermi, podieľať na výhrach a aj prehrách. Sledovať hokej z pozície vyhľadávača talentov ma príliš nebavilo, necítil som sa súčasťou tímu. Mojou úlohou bolo hľadať 23-24-ročných hráčov, ktorých dávnejšie niekto prehliadol, a predsa by mohli rozšíriť súpisku Kings. Dnes vidím svoju pozíciu celkom jasne ako trénera alebo športového riaditeľa. ” 

Od marca 2020 ste nezamestnaný. Kedy a v akej pozícii opäť vhupnete do hokejového kolotoča?

„Úprimne hovorím, že neviem. Pre koronavírus je situácia v nemeckom hokeji veľmi zložitá a šport prežíva zo dňa na deň. Neviem, aká je situácia na Slovensku, no u nás je hokej bez fanúšikov finančne udržateľný len krátkodobo. Organizácie dokážu nejako zvládnuť túto sezónu, no keď sa situácia nezlepší a fanúšikovia nebudú môcť prísť na štadióny ani v budúcom ročníku, niektoré oddiely skončia. Kluby dnes ťažko niečo plánujú, a preto sa mi nový džob hľadá ťažko. V Nemecku sa však dnes zdržiavam preto (trvalé bydlisko má Stefan Ustorf v americkom Ohio), aby som si našiel novú prácu. V súčasnosti sa toho veľa nedeje. Musím byť trpezlivý.”

Nemecký mládežnícky hokej sa za posledných päť rokov výrazne zlepšil. Reprezentačná osemnástka ani dvadsiatka na medzinárodnom fóre už ani zďaleka nečaká na súpera v strednom pásme. Čím to je?

„Výrazne sa zlepšilo vzdelávanie trénerov a veľké organizácie ako Mannheim, Berlin, Köln či Mníchov (stavia sa nová arénu za 150 miliónov eur s tromi tréningovými plochami), resp. Salzburg (má toho istého majiteľa ako Mníchov a akadémiu za 60 miliónov eur) investujú oveľa väčšie finančné prostriedky do mládeže. V týchto podmienkach mladíci získavajú veľmi skoro poriadne základy a trénujú oveľa viac. Zároveň dostávajú veľa príležitostí medzi mužmi. Preto majú oveľa väčšie sebavedomie ako naša generácia. Keď si len spomeniem na naše juniorské svetové šampionáty a zápasy proti Rusku! Ani vo sne sa nám neprisnilo, že môžeme s nimi hrať vyrovnanú partiu. Len sme nechceli dostať desať gólov. Dnešní tínedžeri sú mentálne nastavení úplne inak a každý zápas idú vyhrať.”

Leave a comment