Korenčíková pandemická sezóna na univerzite v Lowelli. COVID-19, štyri karantény a len šesť týždňov poriadneho hokeja

amrek

Dávid Hrenák, Miroslav Mucha, Samuel Solenský a Marek Korenčík. Títo štyria borci nastupovali v uplynulej sezóne v najvyššej americkej vysokoškolskej súťaži NCAA. Najmladší, najväčší a jediný bek zo štvorlístka Marek Korenčík (22r.), začne o päť týždňov svoju tretiu sezónu na University of Massachusetts Lowell. 191 centimetrový a 93 kilogramov vážiaci chasník je momentálne na kempe svojej alma mater. „Som tu maximálne spokojný a musela by prísť mimoriadna ponuka, aby som denné štúdium nedokončil,“ hovorí rozhľadený odchovanec Žiliny.

Na jeseň 2011 prestúpil v tom čase neznámy Peter Cehlárik do dorastu švédskej Luley. Žilinský odchovanec bol jeden z prvých slovenských tínedžerov na severe Európy. V lete 2015 ste do rovnakého tímu odišli aj vy a váš rodák, už bol súčasťou áčka špičkovej organizácie. Zohral Cehlárikov príklad dôležitú úlohu pri vašom rozhodnutí alebo boli v hre iné faktory?

„V tom čase som Petra nepoznal, dnes ho poznám oveľa lepšie. Krivdil by som hráčom ako Christián Jaroš, Filip Lešťan a viacerým iným, ktorí boli už vtedy v zahraničí. Dokonca aj Martin Fehérváry išiel do Škandinávie rok predo mnou. Ale Peter Cehlárik bol jedným z tých, ktorý ma utvrdili v tom, že je to správna cesta, pomocou ktorej môžem byť v budúcnosti úspešný.“

Akú úlohu zohral pri prestupe švajčiarsky agent Louis Liesch, ktorý vlastní licenciu pre švédsku najvyššiu súťaž SHL?

„Dôležitú. Louis má vo viacerých švédskych tímoch dobré vzťahy, Luleu nevynímajúc. Iste aj samotný klub mal o mňa reálny záujem, videli ma na videu. Celý transfer však pomohol vybaviť Liesch, ktorého som spoznal pol roka pred odchodom do nového sveta.“

Lulea leží úplne na severe Švédska. V meste slnko vychádza o deviatej ráno a zájde o druhej poobede. Robil vám tento prírodný úkaz problém alebo ste si naň rýchlo zvykli?

„Nebudem klamať, bolo to dosť nepríjemné hlavne v novembri a decembri. A ešte viac vtedy, keď začalo pršať a bolo sychravé počasie. V januári a februári napadol sneh a vtedy bolo v meste pekne.”

Čo bolo popri polárnej noci najnáročnejšie pri adaptácii?

„Prvé tri mesiace určite angličtina. V doraste som bol jediný cudzinec a bol som nútený hovoriť. Druhý rok bol v tíme český bek Ondrej Ševčík a posledné dva Daniel Demo so Simonom Jellúšom, no v šatni sme nikdy nesedeli pri sebe. Tak je to správne, lebo sme museli komunikovať. Dodnes ma však veľmi mrzí, že som sa vôbec neučil švédčinu. To bola veľká chyba. Teraz na univerzite v Lowelli budem mať päť spoluhráčov, ktorí hovoria plynule po švédsky a mohol som byť s nimi v partii. Druhou zložitou vecou bolo odlúčenie od rodiny. Mal som čerstvých šestnásť rokov a prvé tri mesiace boli psychicky náročné. Z domu som bol navyknutý, že mama za mňa všetko urobila a tu som sa zrazu musel postarať sám o seba. Toto pocíti asi každý chlapec v mojom veku. Občas ma napadlo či by nebolo lepšie vrátiť sa domov, ale nikdy to neprišlo tak ďaleko, že by som nad tým reálne rozmýšľal.“

Pred dvoma rokmi som robil rozhovor so slovenskou dvojicou Marcel Štefančík a Daniel Chovaniak, ktorí nedávno pôsobili v doraste Luley. Obidvoch škrelo, že severná dorastenecká skupina J18 Elit je dosť výkonnostné nevyrovná. V základnej časti (od septembra do decembra) nastupuje päť kvalitných tímov a zvýšených sedem je slabých.

„Je to veľká nevýhoda pre silné kluby a výhoda pre menšie oddiely. Pre rozvoj švédskeho hokeja to však je dobré riešenie. Mal som to šťastie, že v doraste som strávil len jeden ročník a v podstate ma toto celé ma obišlo, lebo v juniorke sú už len top mužstvá. Rozumiem však chalanom, že sa im to nemusí páčiť a sú nespokojní. Je to podobné, ako keby mládežníci Slovana Bratislava nastúpili v Dolnom Kubíne. Vyhrajú desať nula a domov cestujú s vedomím, že duel im nič nedal.“

Váš životný príbeh je výnimočný v tom, že tri roky ste kombinovali hranie vo Švédsku s diaľkovým štúdium na strednej škole v Žiline. Jeden rok ste pôsobenie v juniorke Luley spojili so vzdelávaním na Žilinskej univerzite. Simon Jellúš mi vravel, že tento spôsob učenia je veľmi náročný na sebadisciplínu, lebo tri-štyri mesiace „nemusíte”  nič robiť, ale potom prídete domov a zrazu musíte naraz zvládnuť rozdielové skúšky. Podčiarknete to?

„Áno, no za seba musím povedať, že vo vzdialenom svete sa mi darilo učiť. A keď učitelia videli, že štúdium beriem vážne, niektorí z nich dokonca boli ochotní so mnou robiť skúšky online formou. Dokonca aj ekonómiu, čo bol najťažší predmet na škole. Celkovo je tento proces veľmi náročný, lebo človek ľahko prepadne sebaklamu, že pol roka nemusím nič robiť, má pohodu, a že škola vlastne neexistuje. No potom prídete domov, a to, čo bežní študenti vstrebávajú pol roka, sme my nútení zvládnuť za jeden týždeň. Urobiť trinásť predmetov za sedem dní nie je vôbec sranda!“

Čo všetko ste musia splniť, aby vás prijali na university of Massachusetts Lowell?

„Bolo toho viac, ako som čakal. V prvom rade musíte mať dobré výsledky na strednej škole. Ak nemáte dobrý prospech, nie, že sa tam nemáte šancu dostať, ale je to komplikácia. Keď videli, že moje výsledky sú dosť dobré, musel som urobiť SAT test. To je akási maturita, a zahŕňa matematiku s angličtinou. Zvládol som ho celkom dobre, no adekvátne dlho som sa naň pripravoval. Následne je treba absolvovať TOEFL test. Čo som však nakoniec robiť nemusel, lebo pred príchodom na univerzitu preklepli ľudia zo školy moju angličtinu zľava-sprava. A po športovej stránke? V prvom rade sa musím zapísať na, NCAA Eligibility Center, kde je potrebné dokladovať, že ste pred príchod na vysokú školu nič nezarobili. V tomto majú univerzity v USA pevné pravidlá. Až potom, som sa dostal do kontaktu s viacerými mančaftami, ktoré prostredníctvom ich trénerov sledovali moje zápasy vo Švédsku resp. na juniorských MS. Na poriadny výber kladú kompetentní veľkú váhu.“

University of Massachusetts Lowell navštevuje osemnásť tisíc študentov a ponúka šesť študijných odborov. Ako vyzerá prostredie školy, kde študujete marketing?

„Naša škola je iná ako väčšina ostatných. V Spojených štátoch amerických tvorí univerzitu zvyčajne jedno veľké sídlisko účelovo postavené. Fakulty sú pri seba, rovnako tak internát s jedálňou. My sídlime v meste (má 110 tisíc obyvateľov) a tri fakulty sú od seba veľmi vzdialené. Napr. v severnej časti máme biznis, ekonomiku a marketing a tam mám ja skoro všetky moje predmety. V západnom trakte je lekárstvo, zdravotníctvo. V južnom zase história a politika. Školu tvoria pekná nové budovy, no je veľmi roztrúsená a študentský život je oveľa horší ako kdekoľvek inde.”

Od Lowellu je napr. Boston vzdialený päťdesiat kilometrov. Boli ste pozrieť na zápase Národnej hokejovej ligy?

„V lete 2019 som bol na jednom prípravnom stretnutí, keď za “medveďov” nastupoval Peter Cehlárik.”

V ročníku 2019/20, ktorý v polovici marca 2020 predčasne ukončil COVID-19 ste odohrali 33 duelov. V ročníku 2020/21 o polovicu menej. Aká bola nedávno ukončená sezóna?

„Veľmi špecifiká. V prvom rade, treba poďakovať všetkým lekárom, vedcom a zdravotníkom, ľudom v prvej línie, ktorí sa starali o ľudí s COVIDOM-19 a ktorí pracovali na vyvinutí či už PCR alebo antigénových testov a samozrejme vakcíny. Bez nich by ani tento počet zápasov nebol možný. Od polovice augusta 2020 som najprv išiel na dva týždne do povinnej karantény. Následne sme boli trikrát týždenne testovaní PCR testami. To bola podmienky školy, súťaže NCAA i našej konferencie Hockey East. Trénovali sme v rúškach a dokonca sme aj niektoré zápasy sme odohrali v rúškach. Viacero priestorov v kabíne nebolo kvôli nariadeniam možné využívať, napr. wellness alebo oddychovú zónu. Štyrikrát sme boli v karanténe, do ktorej musel ísť celý tím potom, ako bol niekto pozitívne testovaný. Prvý súťažný duel sme odohrali v novembri a až do začiatku januára sme zvládli len tri zápasy. Dokonca Vianoce som strávil zavretý v karanténe, a to nebolo najpríjemnejšie. Začiatkom nového roka sme takmer všetci dostali koronavírus a až potom vlastne začala sezóna, ktorá trvalo do polovice marca. Po prehre vo finále konferencie som prvého apríla odletel domov. Počas celého ročníka som všetko v škole riešil online, a keby som nehral hokej, mohol som byť bez problémov na Slovensku.“

Ako vyzerá váš týždenný program?

„Budem hovoriť o prvom ročníku, ktorý sa z väčšej časti odohral. O 8.15 ráno sme mali rozcvičku. 8.30 nasledovala posilňovňa. Od 9.30 do 10.30 resp. 11.00 tréning na ľade, do ktorého bol niekedy vložené video míting. Naobedoval som sa a v pondelok, stredu som mal od 14.00 do 18.15 školu. V utorok a štvrtok som sedel v školskej lavici od 12.30 do 15.15. Väčšinou v piatok a sobota sú na programe stretnutia, ktoré sú veľmi intenzívne. Napr. v mužských ligách sa hrá veľa zápasov a hráči sú často zranení. Keďže my sme straší, ako juniori a ešte sme nie vyspelí muži, počet súbojov je obmedzený. Duelov je menej, ale to viac sme pripravení, máme množstvo energie a naplno šliapeme.“

Mali ste toho toľko, že ste večer padli do postele úplne vyčerpaný?

„Hlavne prvý rok toho bolo naozaj veľa, musel som si navyknúť na školský systém a hokejový program. Domov som prišiel dvakrát do týždňa o 19.00, niečo som si pozrel v televízii, ak ešte boli hore, tak som zavolal kamarátom na Slovensku a šiel som spať.“

Štyri dni musíte podávať výkony v škole a nasledujúce dva dni na ľade v ostrých zápasoch. Náročné?

„Skôr mentálne ako fyzicky. Celý deň ste na nohách, ráno máte tréning, poobede školu, k tomu úlohy, skúšky. Nie je klasická fyzická únava, že sa ráno zobudíte a nevládzete vstať. Keď sa dobre vyspíte, na druhý deň ste pripravení znova pracovať . Takže toto problém nie je. Počas sezóny sú tréningy menej náročné a ku koncu veľmi krátke. A vo februári, marci už ani nechodíme do posilňovne.”

Ako to máte so stravou, ktorá je pre vrcholového športovca dôležitá?

„Prvý rok som býval na internáte a jedáleň bola otvorená od siedmej ráno do desiatej večer. Mal som k dispozícii neobmedzený počet obedov resp. jedál, hocikedy som tam mohol prísť a hocikoľko zjesť. Od druhého roku som sa presťahoval do podnájmu a varíme si sami. Bývame traja hokejisti v štvorizbovom byte a každý z nás navarí obed a večeru pre ostatných. Na štadióne máme doplnkovú stravu: desiaty, olovranty, ovocie, snacky, smoothie.”

Prečo ste sa presťahovali zo školského internátu?

„Býval som v krásnom modernom apartmáne, ktorý mal jedinú nevýhodu. Mali sme spoločnú spálňu s kolegom. Keby internát obsahoval dve izby, určite by som nešiel preč, lebo bol blízko štadióna a blízko ku všetkému ostatnému. Preto sme sa presťahoval a tento krok robia takmer všetci športovci. Podnájom si zaplatím zo štipendia.“

Zimný štadión Tsongas Center bol postavený v roku 1998, kapacitu má 6500 miest a dávnejšie v ňom nastupovali dva tímy American Hockey League. Aké podmienky ponúka?

„Toto mi otvorilo oči, keď som sem prvýkrát prišiel na krátku návštevu, ktorá nemôže trvať dlhšie ako 48 hodín. Uvidel som krásna veľkú posilňovňu (oveľa väčšia ako vo Švédsku), rozsiahlu kabínu, videomiestnosť, gauče na oddych, kuchyňu, vírivka s horúcou a studenou vodou. Dvoma slovami až neskutočné podmienky. Naša šatňa je ešte o niečo lepšie ako áčka Luley. Vo Švédsku síce boli štyri ľadové plochy, ale striedalo sa na nich veľmi veľa tímov. Tu je aréna len pre nás resp. iné kluby, organizácie alebo firmy, majú prístup umožnený až po po našom tréningu. Z tohto pohľadu je to veľká výhoda, lebo ľad na náš tréning býva vo výbornom stave.”

Najvyššia americká univerzitná súťaž NCAA Division I je rozdelená na šesť konferencií. Akú úroveň má vaša Hockey East, kde nastupuje jedenásť tímov?

„Príjemne ma prekvapila. Vedel som, že idem do dobrého hokeja. dobrej ligy, a že sa budem zlepšovať. Úroveň je však lepšia, ako som si myslel. Ťažko sa to porovnáva, lebo som nikdy nehral seniorský hokej v Európe, no kvalita je určite oveľa vyššia oproti švédskej juniorke. Som tu veľmi spokojný.“

Máte v mančafte hráčov, ktorí boli alebo budú draftovaní do NHL?

„Minulý rok sme mali v tíme štyroch draftovaných borcov. Brankár Logan Neaton, ale po konci sezóny prestúpili na inú univerzitu a obranca Seth Barton podpísal nováčikovskú zmluvu s Detroitom Red Wings. Bek Ben Meehan a útočník Andre Lee pokračujú v tíme aj v nasledujúcom ročníku.”

Nie je ničím neobvyklým, že hokejisti univerzitných tímov dostávajú priebežne ponuky z profesionálnych tímov zo starého kontinentu. Pristáli už aj u vás nejaké?

„Prebehli nejaké kontakty z organizáciami z Európy, ale z mojím poradcom máme jasnú dohodu, že na všetky hovoríme, nie. Mojím cieľom je dokončiť školu, chcem tu zostať ešte dva roky a je to pre mňa najlepšia cesta. Musela by prísť taká ponuka, ktorá sa neodmieta.”

Zanechať komentár