Prečo odchádzajú nádejní slovenskí hokejisti do Českej republiky a Severnej Ameriky?

Exodus tínedžerov do zahraničia sa nedarí zastaviť klubom a kompetentným ľuďom z vedenia slovenského hokeja. Stále viac mladíkov odchádza z rodnej krajiny s hokejovým vakom na pleciach a s kufrom osobných vecí. Talenty opúšťajú domáce pohodlie, pália mosty priateľstva, ktoré si vybudovali a prichádzajú do neznámeho prostredia, odlišnej mentality ľudí. Všetci s jediným cieľom. Hokejovo napredovať. Pätnásti nádejní Slováci, sa rozhovorili o motíve prestupu do cudziny. Trinástim respondentom netrvala cesta za novým dobrodružstvom dlho. Stačilo im prejsť hranice západných susedov, kde bez rečovej bariéry rozvíjajú svoj potenciál v krajine olympijských víťazov z Nagana a šesťnásobných majstrov sveta. Dvaja mládenci z listu odišli za šťastím až do Spojených štátov amerických, kde nastupovali v dvoch top ligách (foto: iihf.com).

Autor tohto článku položil mladým hokejistom tri rovnaké otázky:

1. Prečo si sa rozhodol prestúpiť do zahraničia z materskej organizácie, prípadne z iného slovenského klubu?

2. V čom vidíš najväčší rozdiel medzi tým, ako funguje hokej v cudzine v porovnaní s rodnou krajinou?

3. V prípade, že by v slovenskom hokeji všetko bežalo tak, ako by malo. Zostal by si radšej v tunajších podmienkach, kde by si mal domáce pohodlie, stravu, výchovu, chodil by si do školy v blízkosti domu, mal by si okruh kamarátov, ktorých poznáš od detstva, a to isté platí o kolektíve v hokeji? Alebo by si si aj tak zvolil odchod do cudziny po skúsenosti, ktorú si v nej nadobudol? Splnila anabáza v zahraničí tvoje očakávania?

Hráči sú zoradení podľa dátumu narodenia. Od najstaršieho po najmladšieho

Hovorí útočník Andrej Kukuča (ročník narodenia 1999), ktorý je odchovancom Trenčína. V roku 2018 prestúpil do Seattle Thunderbirds vo WHL, kde pôsobil dve sezóny.

1. Po vydarenej sezóne (2017/18) v Dukle Trenčín som dostal ponuku zo Seattlu. Keďže som chcel odmalička hrať v Severnej Amerike, rozhodol som sa ju prijať a hokejovo napredovať.

2. Najväčší rozdiel medzi Slovenskom a zámorím je podľa mňa v konkurencii hráčov, v materiálom zabezpečení, infraštruktúre štadiónov a samozrejme v kvalite súťaží.

3. Áno, s odstupom času považujem toto rozhodnutie za správne. Dve sezóny za oceánom naplnili moje očakávania.

Hovorí útočník Dominik Šeliga (ročník 2000), ktorý je odchovancom Popradu. V roku 2017 prestúpil do Liberca. V uplynulej sezóne nastupoval aj za prvoligové Benátky nad Jizerou.

1. Dôvodov bolo viac. Chcel som zmeniť prostredie, ísť za lepšími podmienkami a osamostatniť sa. Naskytla sa možnosť ísť do zahraničia, v mojom prípade do českého Liberca. Táto organizácia má lepšiu akadémiu a zázemie.

2. Najväčši rozdiel je v tréningoch na ľade. Okrem klasických jednotiek máme tréningy zamerané na zlepšenie rôznych činností. Či už ide o korčuľovanie, streľbu, tečovanie pukov a iné prvky.

3. Na jednej strane by som určite rád zostal doma. V mojom materskom klube, so spoluhráčmi, kamarátmi, ktorých poznám od malička a s mojou rodinou. Na druhej strane ma teší, že som odišiel do cudziny. Našiel som si ďalšiu skvelú partiu a kolektív. Keby som nad odchodom do zahraničia premýšľal v mladšom veku, možno by som uvažoval nad inou krajinou. Moje očakávania sa viac-menej naplnili a v hokejovom živote mi to určite pomohlo.

Hovorí útočník Dalibor Duriš (ročník 2001), ktorý je odchovancom Zvolena. V roku 2018 prestúpil do juniorky Hradca Králové, kde pôsobil dve sezóny.

1. Vo Zvolene nebolo zle, ale chcel som zažiť niečo nové. V hre bolo viac možností. Agent mi vybavil skúšku v Hradci Králové, ktorú som úspešne zvládol a zostal na východe Čiech.

2. Hokej u západných susedov funguje lepšie ako na Slovensku, no ani u olympijských víťazov z Nagana to nie je také dobré ako vo Fínsku či Švédsku. V Česku sú na vyššej úrovni tréningy, každý jeden je veľmi intenzívny. S mládežou sa robí lepšie, organizovanejšie. V Hradci sme mali každý deň tréning na suchu s profesionálnym kondičným trénerom. Také niečo som vo Zvolene a v Detve nezažil.

3. Určite by som sa rozhodol prestúpiť do cudziny. Pretože kamarátov si nájdete všade a na strave mi priveľmi nezáleží. Priznávam, že prvý rok som to mal v novom prostredí zložitejšie. Spoluhráči ma brali ako cudzinca a musel som naskočiť do systému, ktorý bol jasne daný. Druhý ročník už bol podľa mojich predstáv.

Hovorí útočník Ján Petriska (ročník 2001), ktorý je odchovancom Svišťov. V roku 2017 prestúpil z Trnavy do Vsetína, kde hral dve sezóny. Uplynulý ročník strávil v juniorke Mladej Boleslavi.

1. Nad odchodom som začal uvažovať vo chvíli, keď po sezóne 2016/17 odišli z Trnavy ľudia, kvôli ktorým som do klubu prišiel. Spolu s nimi odišla veľká kvalita. Tá sa netýkala len realizačného tímu, ale aj podmienok na trénovanie a regeneráciu. Po tejto skúsenosti som pochopil, že takéto podmienky mi nemôže ponúknuť žiadny slovenský klub. Rozhodol som sa odísť s cieľom zlepšovať sa a hokejovo rásť. V mladšom veku som hral v Česku a vedel som, že za riekou Moravou je o niečo vyššia kvalita a väčšia konkurencia. V lete 2017 mi na stole pristála ponuku zo Vsetína. Bol som sa tam pozrieť a po zvážení všetkých okolností, mi klub z Valašska pripadal ako ten najlepší variant do budúcna.

2. Rozdielov vidím viac. Prvým je prístup hráčov, ich ctižiadostivosť a ich síce vysoké, ale reálne ciele. V tréningoch i zápasoch viac zaraďujú mládež do starších kategórii a aj do mužského hokeja. Veľký rozdiel je tiež v tréningových podmienkach. Keď hráči chcú, majú možnosť trénovať individuálne. K dispozícii sú posilňovne, strelnice, voľný ľad. Iné je to aj v materiálnom zabezpečení. Od klubu dostanete výstroj, hokejky, klubové oblečenie, organizácie poskytnú mládeži aj mužom ubytovanie, na štadiónoch máte stravu zadarmo, alebo za dotované ceny. Týmito podmienkami sa zvyšuje úroveň celej súťaže. Pre mňa je radosť hrať niekde, kde nemusím riešiť nič iné ako hokej.

3. Určite, keby tu (na Slovensku) bolo lepšie hokejové zázemie a lepšie podmienky, radšej by som bol doma. Hlavne kvôli rodine.

Hovorí obranca Matúš Hlaváč (ročník 2001), ktorý je odchovancom Trenčína. V roku 2016 prestúpil do dorastu Přerova. Posledné tri sezóny pôsobil v Olomouci a krátko v Třebíči.

1. V Česku si ma vyhliadol jeden tréner a po dlhom zvažovaní, či ísť alebo nie, som sa rozhodol, že to skúsim. Nebol to žiadny útek (v Trenčíne som bol relatívne spokojný), ale odchádzal som s toho dôvodu, aby som hokejovo rástol azda v lepšej súťaži a aby som prípadne do budúcna mohol čo najlepšie pomôcť slovenskej reprezentácii.

2. Až po určitom čase strávenom v zahraničí som si uvedomil rozdiel. Je v tom, že v krajine bývalých federálnych partnerov je viac hráčov, ktorí umožňujú väčšiu konkurenciu, čo je lepšie pre môj osobný rozvoj.

3. Ja som neodchádzal s negatívnymi pocitmi. Určite by bolo príjemné a ľahšie zostať v Trenčíne, doma, s kamarátmi a rodinou. Ale ako som povedal, môj cieľ je hokejovo rásť, stále sa zlepšovať. Preto som sa rozhodol urobiť tento krok.

Hovorí brankár Šimon Latkóczy (ročník 2002), ktorý je odchovancom Trenčína. V roku 2019 prestúpil do tímu Madison Capitols v americkej juniorskej USHL.

1. Dlhšie som plánoval odísť do zahraničia. Bolo otázkou času, kedy sa to stane. Mojím cieľom je pôsobiť v americkej univerzitnej lige NCAA a jediná cesta to tejto platformy vedie cez USHL. V auguste 2019 som si vyskúšal predsezónny kemp Madisonu a evidentne som sa im zapáčil. Prejavili o mňa záujem a v tej chvíli nebolo čo riešiť. Nastupovať v tejto lige je pre mňa pocta.

2. Hlavný rozdiel je v konkurencii a od toho sa odvíja všetko ostatné.

3. Nemyslím si, že slovenský hokej je na tom zle a že sme pozadu. V Dukle Trenčín som mal vynikajúce podmienky a všetko, čo som potreboval. Z Dukly som neodchádzal z dôvodu, že by sa mi tam nepáčilo, alebo že by niečo nefungovalo. Vycestoval som preto, lebo som sa chcel pohnúť ďalej a vidieť hokej vo svete. Iste, každému sa dobre žije a hrá hokej, keď má domáci komfort a na blízku rodinu, kamarátov. Ale ak chcem niečo dosiahnuť, musím sa naučiť žiť v podmienkach, na ktoré nie som naučený. Dnes môžem povedať, že som sa veľa naučil a keby som sa mal opäť rozhodnúť, či pôjdem do Madisonu, spravil by som to. Aj keď nebolo všetko len vynikajúce a nenaplnili sa úplne očakávania, s ktorými som prichádzal do United States Hockey League.

Hovorí útočník Adam Stránský (ročník 2002), ktorý je odchovancom Trenčína. V roku 2019 prestúpil do juniorky Komety Brno a o dva mesiace neskôr k juniorom Třinca.

1. V Trenčíne som vyrastal a po hokejovej stránke som tam bol vždy spokojný. Cítil som však potrebu posunúť sa po hokejovej aj ľudskej stránke. Aby som dospel ako človek a vedel sa sám o seba postarať. Keď prišla možnosť prestúpiť, tak som ju využil, a neľutujem. Splnilo sa všetko, prečo som prestúpil. Uprostred sezóny (2019/20) som sa presťahoval z Brna do Třinca. V Sliezsku máme skvelé tréningové podmienky. Profesionálni kouči nás okrem iného zdokonaľovali v korčuľovaní a zručnostiach. Pre nás, čo sme mali individuálne plány v škole, bola ráno na programe posilňovňa, alebo na ľade tréning zručností. Nevyspávali sme, naopak takmer neustále sme boli na zimnom štadióne.

2. Zo začiatku som sa v Čechách trochu hľadal a dostal som facku na prebratie. Konkurencia bola veľká, každý musel drieť, aby si vybojoval miesto v zostave, a tým viac si svoju pozíciu vážil. Na tréningoch sa vo vysokom tempe šliapalo štyridsaťpäť minút. Po skončení oficiálnej jednotky mal každý hráč čas pre seba. Mohol si zastrieľať alebo „vyblázniť sa“ v nejakých súťažiach. V juniorskej lige západných susedov sú zápasy vyrovnané, nebol tam žiadny slabší tím, preto má táto platforma vysokú úroveň. Na Slovensku je konkurencia slabšia.

3. Určite by som rád zostal doma a s hrdosťou obliekal dres Dukly. V Trenčíne žijem s rodinou, mám tam kamarátov aj školu, takže by bolo skvelé žiť doma. Hlavne spočiatku chýba prítomnosť najbližších. Dôjdete do izby, potrebujete sa s niekým porozprávať a nemáte s kým prehodiť pár slov. Ale rodičia vždy stáli za mnou, podporovali ma a pomáhali mi. Verím, že na Slovensku sa úroveň časom zlepší. Som vďačný za túto skúsenosť, dala mi neuveriteľne veľa a prajem každému, aby zažil niečo podobné.

Hovorí útočník Róbert Bačo (ročník 2003), ktorý je odchovancom Košíc. V roku 2017 prestúpil do dorastu Žďáru nad Sázavou, kde hral dve sezóny. Uplynulý ročník strávil v juniorke Karlových Varov.

1. Dlhšiu dobu som uvažoval nad prestupom k bývalým federálnym partnerom. Príležitosť v českej dorasteneckej a neskôr juniorskej súťaži mi dal ako prvý tréner Jaromír Pytlík v Žďári nad Sázavou. V nedávno skončenej sezóne mi dal šancu v juniorke Karlových Varov kouč Václav Eismann. Na Slovensku som nepociťoval zlepšenie. Súťaže nemali vysokú úroveň, s niektorými súpermi sme vyhrávali o osem či desať gólov. Myslím si, že západní susedia sú hokejovo vyspelejšia krajina a pre hráčsky rozvoj sú veľmi dobrou voľbou. Ich mládežnícke súťaže sú na vysokej úrovni a vo väčšine akadémií je dobre rozvinutá infraštruktúra pre napredovanie talentov.

2. Ako som spomenul v predošlej odpovedi, súťaže za riekou Morava sú kvalitnejšie a zápasy na vyššej úrovni. A mladým šikovným hráčom poskytnú priestor v mužských platformách, pokiaľ si ho zaslúžia.

3. Určite by som neváhal medzi odchodom do cudziny a domovom. Má to veľa výhod aj mimo hokeja. Osamostatníte sa, naučíte sa riešiť veci sami. To sa zíde každému v jeho budúcej kariére. Podľa mňa, čím skôr mladík odíde, tým je to lepšie pre neho samého.

Hovorí útočník Ľubomír Kupčo (ročník 2003), ktorý je odchovancom Košíc. V roku 2018 prestúpil do dorastu Plzne. Uplynulú sezónu strávil v doraste Karlových Varov.

1. K západným susedom som odišiel hlavne pre väčšiu konkurenciu. Ako v českej dorasteneckej súťaži, tak aj v klube.

2. Najväčší rozdiel vidím v piatich bodoch. V starostlivosti o hráča, v komunikácii kouč-zverenec, v tréningovom procese, v možnosti individuálnych jednotiek a v materiálnom zabezpečení hráča.

3. Keby to tu všetko fungovalo, ako by malo, určite by som rád zostal doma. Keďže to tak nie je, pôsobenie v Česku je mojím odrazovým mostíkom do zámoria.

Hovorí obranca Šimon Groch (ročník 2003), ktorý je odchovancom Hoby Bratislava. V roku 2017 prestúpil do dorastu Techniky Brno. Uplynulú sezónu strávil v juniorke Olomouca.

1. Už počas posledného ročníka v Hobe som vedel, že tú nasledujúcu sezónu chcem odohrať v inej organizácii, a najlepšie v zahraničí. No nemal som ani agenta, ani kontakty v cudzine, takže to celé bolo len teória. Prišli však nejaké ponuky zo Slovenska a prekvapujúco aj z Česka. Tá prvá z tristo kilometrov vzdialeného Havířova. S rodičmi sme sa tam boli pozrieť a otvorili sa nám oči. Tamojšie zázemie bolo nad očakávanie. Rodičia však nakoniec túto možnosť zamietli vzhľadom na veľkú vzdialenosť a môj nízky vek. Našťastie zakrátko prišla ponuka z Techniky Brna. Podmienky tam neboli úplne ideálne, ale po súhlase rodičov som už letnú prípravu absolvoval v metropole Moravy.

2. Ihneď som zaregistroval zásadný rozdiel v úrovni súťaží a vo všetkých herných činnostiach. Od korčuľovania cez nácvik individuálnych zručností, nasadenia, hry do tela, až po disciplínu. Ako „mladý“ som si musel miesto v zostave vybojovať. To bolo pre mňa niečo nové. Po dvoch sezónach v doraste som chcel postúpiť k juniorom a nakoniec som dostal štyri ponuky (Olomouc, Karlove Vary, Mladá Boleslav a Třinec). Prekvapilo, ako detailne funguje skauting u šesťnásobných majstrov sveta. Nakoniec som sa dohodol s Olomoucom. Kvalitnej lige sú prispôsobené tréningové cykly a zaťaženie, ktoré som doposiaľ nepoznal. Tréningy sú pestré, máme veľa individuálnych tréningov na ľade a v posilňovni “drieme”. Všetko sa deje v maximálnom vypätí.

3. Po troch rokoch v cudzine nevidím ťažkosti v domácom pohodlí, v škole, ani v okruhu kamarátov. Je to asi tým, že organizácie, v ktorých som hral, sú blízko môjho rodiska. Dnes je zo mňa samostatný človek, a nemal by som problém ísť kamkoľvek. Ťažko povedať, či by som išiel preč, keby tu všetko fungovalo. Dnes to tak, žiaľ, nie je. Predovšetkým úroveň najvyšších súťaží je v Česku o stupeň vyššia. Hoci viem, že to stále nie je Škandinávia alebo Severná Amerika. Stále však dávam dôraz aj na vzdelanie. U západných susedov navštevujem osemročné gymnázium. Dnes by som sa rozhodol rovnako ako pred tromi rokmi, a bola to správna voľba. Vyrástol som ľudsky aj hokejovo.

Hovorí útočník Samuel Rajčan (ročník 2003), ktorý je odchovancom Zvolena. V roku 2017 prestúpil do Vítkovíc, kde pôsobí dodnes.

1. Hlavným dôvodom bolo nadobudnúť nové skúsenosti v kvalitnejšej súťaži, zažiť prepracovanejší tréningový proces a získať lepšiu perspektívu, resp. osobnostný rast. V neposlednom rade išlo o túžbu spoznať iný štýl hokeja.

2. Najväčší rozdiel je v tréningových jednotkách, konkurencii a v podmienkach. Čo sa týka trénerov, sú väčšmi profesionálni.

3. Ťažko povedať. Na jednej strane by som sa rád vrátil domov za rodinou, kamarátmi, domácim prostredím. Na druhej strane by bolo škoda nevyužiť nadobudnuté skúsenosti a nepokračovať v rozvoji v zahraničí.

Hovorí útočník Boris Babeliak (ročník 2003), ktorý je odchovancom Zvolena. V roku 2017 prestúpil do Vsetína, kde odohral tri sezóny..

1. Rozhodol som odísť za lepším hokejom, ktorý u západných susedov bol a stále je. Chcel som sa pohnúť vpred a myslím si, že to bolo správne rozhodnutie. Dalo mi veľa po hokejovej stránke, ale aj v bežnom živote.

2. Najväčší rozdiel vidím v prístupe ľudí a možností pre vývoj hráča. Vo Vsetíne máme voľnosť, čo sa týka ľadu a dobrovoľných tréningov. Pred rokom sme sa na konci sezóny dohodli s rolbármi, že keď bude ľad voľný, môžeme naň ísť. Inokedy sme si odbehli zo školy do arény a len tak si ťukli hokej so spoluhráčmi. Vo Vsetíne je hokej šport číslo jeden, a keď sa vyskytol nejaký problém, všetko sa vybavilo na všeobecnú spokojnosť. Na Lapači sú fanúšikovia na inej úrovni ako vo Zvolene. Na duely juniorky alebo dorastu prišli v stovkách a fandili.

3. To dnes nedokážem objektívne posúdiť. Ale asi by som zostal v domácom prostredí. Či už pri hokeji alebo v škole sme zažili pekné časy. Boli sme hokejová trieda a máme na čo spomínať. Česko má naučilo samostatnosti, dnes viem obratnejšie komunikovať a postarať sa sám o seba. Som vďačný za takúto príležitosť a myslím si, že mi pomohla do ďalšieho života. Keď prestúpim inam, už budem vedieť, ako to celé chodí.

Hovorí obranca Richard Patzelt (ročník 2004), ktorý je odchovancom Slovana Bratislava. V roku 2019 prestúpil do dorastu Liberca.

1. Nad prestupom som uvažoval už dlhší čas, chcel som sa posunúť ďalej. V Slovane som zvládol osem sezón a túžil som vycestovať niekam za novými možnosťami a skúsenosťami. Dostal som zopár ponúk z Čiech a medzi nimi bola aj tá z Liberca. Bieli tigri sú známi svojimi podmienkami na rozvoj hráča. Keďže som také niečo hľadal, rozhodnutie bolo jednoznačné.

2. Asi najväčší rozdiel vidím v tréningových podmienkach a v celkovom nastavení klubov. Máme individuálne tréningy zručností s koučmi, ktorí sa na tieto prvky špecializujú. V Liberci máme k dispozícii celý areál na individuálnu prípravu. S takýmto zázemím som sa na slovenskej klubovej úrovni, bohužiaľ, nestretol. Ďalší rozdiel som pocítil v kvalite súťaží. Duely sú vyrovnanejšie a vyostrenejšie.

3. Ťažko povedať, či by som zostal doma. Skôr či neskôr by som aj tak chcel ísť niekam ďalej. Bolo len otázkou času, kedy príde samostatný život hokejistu v zahraničí. V prípade, že by na Slovensku všetko fungovalo tak, ako by malo, určite by som ostal dlhšie doma. Na druhej strane som sa naučil samostatnosti, čo je len dobre. Celkovo sa moje očakávania naplnili a u bývalých federálnych partnerov som spokojný.

Hovorí obranca Adam Kremnický (ročník 2004), ktorý je odchovancom Ružinova. V roku 2018 prestúpil do dorastu Havířova, kde pôsobí dodnes.

1. Z Ružinova začali postupne odchádzať schopnejší hráči z môjho ročníka a vtedy som aj ja začal uvažovať nad prestupom. Musím povedať, že Ružinov mi dal veľa. S hokejom som tam začínal a tréneri ma vždy výrazne motivovali. Chcel som prestúpiť do iného klubu na Slovensku, ale práve v tomto období mi predostrel ponuku kouč Tomáš Potešil z Havířova. Najprv som nad ňou mávol rukou, ale neskôr som sa rozhodol, že vyskúšam aspoň kemp. Na ňom som stretol hráčov, ktorých som poznal z iných hokejových akcií a ktorí pôsobili v tejto organizácii. V tej chvíli som sa definitívne rozhodol. Významnú rolu zohral aj fakt, že dorast Havířova hrá najvyššiu súťaž v krajine olympijských víťazov z Nagana.

2. Rozdiely vnímam hlavne v hre. Je to úplne iný stupeň. Všetci sa snažia ťahať čo najviac, nikto sa neulieva a sme dobrý kolektív aj mimo ľadu. Protekcia tu neexistuje, záleží vždy na výkone hráča. Okrem toho máme lepšie tréningové podmienky a materiálové vybavenie, ako napr. hokejky, stravu, výstroj, atď.

3. Samozrejme, keby bola úroveň súťaží a hokeja ako rovnaká v Čechách, určite by som zostal radšej doma. Pobyt u západných susedov splnil moje očakávania. Naučil som sa veľa o hokeji, ale aj mimo neho. Navyše štýl hry, ktorý sa za riekou Moravou hrá, mi vyhovuje.

Hovorí útočník Servác Petrovský (ročník 2004), ktorý je odchovancom Prešova. V roku 2016 prestúpil do Třinca, kde pôsobí dodnes.

1. Bol som veľmi mladý, takže to neviem objektívne posúdiť. Ale zdá sa mi, že hlavným dôvodom bolo nedostatočné konkurenčné prostredie v domácich súťažiach. Za sezónu sme hrali len šesť vyrovnaných zápasov.

2. Neviem to porovnať. Do Třinca som prestúpil ako jedenásťročný. Ale v Sliezsku sú perfektní tréneri, spoluhráči i zázemie.

3. K oceliarom by som odišiel tak či onak. Moje očakávania sa naplnili a anabáza mi dala veľa skúseností do života i hokeja.

Zanechať komentár