Na posledných troch významných hokejových podujatiach bol Raphael Diaz (33 r.) kapitánom mužstva helvétskeho kríža. Celkovo sa v najcennejšom drese zúčastnil na deviatich veľkých turnajoch a chystá sa aj na blížiaci sa svetový šampionát na Slovensku. Ofenzívny bek zanechal solídnu stopu aj v Severnej Amerike. Za Montreal, Vancouver a New York Rangers zvládol vyše 200 stretnutí. Hneď v prvej sezóne po návrate spoza Atlantiku sa s rodným Zugom prebojoval do finále švajčiarskej NLA. A v tomto ročníku by rád z pozície kapitána doviedol tím až na úplný vrchol. „Do tejto chvíle sme urobili veľa vecí správne, ale rozhodujúce je poriadne sa pripraviť na vyraďovaciu časť.“
Aké boli vaše hokejové začiatky v EV Zug?
„Bola to prirodzená cesta. Začínal som ako päťročný, prešiel som všetkými vekovými kategóriami. V mužstve som strávil pred mojím odchodom do NHL dve dekády a po konci v Severnej Amerike som sa znova vrátil do materskej organizácie. Pre klub je výborné, že v roku 2010 sa dokončila výstavba modernej arény. Veľmi to pomohlo pri výchove nových talentov.“
Ste asi jediný odchovanec Zugu, ktorý sa dostal do Národnej hokejovej ligy?
„Nie, odtiaľto je ešte Luca Sbisa. V klube sa s mládežou pracuje efektívne, máme vybudovanú akadémiu. Zug je hokejové mesto a deti majú z hry zábavu.“
Váš otec je Španiel a matka Švajčiarka. Nechcel otec, aby ste sa stali futbalistom?
„Áno, môj otec hokej nemá v obľube a v mladosti by mi určite radšej našiel futbalový tím. Avšak ja som vyrastal hneď vedľa hokejovej arény, vlastne na ľadovej ploche. Moji rodičia nevedeli o tomto zimnom športe vôbec nič, ale dali ma na hokej, pretože videli, že som si ho zamiloval.“
V krajine helvétskeho kríža je obľúbenejší futbal než hokej?
„Je tu stále viac futbalistov a počet ľudí, ktorí hrajú futbal, je vyšší od tých, čo hrajú hokej. Keď sa pozriete na iné krajiny, tam je určite viac hokejistov, pretože my sme malá krajina. V tomto zaostávame. Ale vo Švajčiarsku pribúdajú nové arény, ideme správnym smerom.“
Pred odchodom do Montrealu Canadiens ste s Zugom skončili neuveriteľne päťkrát v semifinále NLA. Až po vašom návrate zo Severnej Ameriky ste sa konečne dostali do finále súťaže.
„Finálová účasť zostáva jedným z mojich najsilnejších hokejových zážitkov. Celé mesto žilo hokejom, všetci z nás boli nadšení. Pamätám si, keď som ako malý chlapec sledoval naživo náš seniorský tím pri finále NLA. Vtedy som bol pravdepodobne najväčší hokejový fanúšik v meste. O niekoľko rokov neskôr vyhral Zug titul a to bola pre organizáciu najväčšia udalosť v jej histórii.“
Do NHL ste odišli „až“ ako 25-ročný. Ako ste sa dostali do kontaktu s Montrealom Canadiens?
„Dvakrát sa na mňa prišiel pozrieť ich skaut, o čom som nevedel. Na konci ročníka som sa dozvedel o ich záujme a milo ma to prekvapilo. Odohral som MS 2011, ktoré sa zhodou okolností konali u vás na Slovensku. Jeden deň po turnaji som podpísal zmluvu. Bol som veľmi šťastný, že dostanem šancu pozrieť sa do zámoria. Bola to výborná skúsenosť, naučil som sa veľa nových vecí.“
Zug je hokejové mesto, ale Montreal takisto. Dajú sa tieto dva kluby porovnať?
„Nikdy som v hokeji nevidel nič väčšie ako je organizácia Canadiens. V Montreale ide o úplne iný rozmer trhu. Tamojší fanúšikovia sú zbláznení do hokeja, je tam neustále vypredané dvadsaťdvatisícové hľadisko. Keď idete nakupovať, alebo prechádzate centrom mesta, ľudia sa o vás zaujímajú. Ale Zug je taktiež hokejové mesto, hoci trochu menšie. Do našej arény sa zmestí sedemtisíc priaznivcov a taktiež máme štadión často zaplnený do posledného miesta.“
Tri roky bol vaším spoluhráčom v Montreale slovenský gólman Peter Budaj.
„Skvelý chlapík a môj dobrý kamarát. Stretávali sme sa aj mimo štadióna. Mal som rád jeho prítomnosť. Trochu som sledoval aj jeho neskoršiu kariéru. Viem, že po odchode z Canadiens išiel do Los Angeles, a potom to Tampy. A kde je vlastne v súčasnosti? (Má dvojcestný kontrakt s Los Angeles a väčšinou chytá AHL za Ontario Reign, pozn.red.).“
V Canadiens vás viedli traja známi kouči. Randy Cunneyworth, Michel Therrien a Jacques Martin. Ktorý z nich vás najviac ovplyvnil?
„Všetko to boli rozdielne typy trénerov, ale všetci na vysokej úrovni. V NHL už dnes nie je slabý šéf striedačky. Tam máte pri tréningu na ľade piatich trénerov a starajú sa o vás aj mimo ľadovej plochy. Napríklad, pomocou videa sa snažia, aby z vás dostali to najlepšie.“
V ročníku 2013/14 ste hrali za tri mančafty v NHL. Prečo vás vymenili dvakrát v priebehu pár mesiacov?
„Najprv ma pred olympiádou v Soči 2014 vytrejdoval Montreal. Za Vancouver som stihol tri zápasy a po návrate z hier som nastúpil za Canucks už len na dva-tri duely. Následne sa vrátilo do zostavy veľa hráčov, ktorí boli predtým zranení. Prestali ma nasadzovať, a preto ma poslali do New Yorku Rangers. Tam som zažil príjemný čas, založený na úchvatnej ceste do finále Stanleyho pohára.“
Jeden rok v Calgary Flames?
„Tiež zaujímavý. Calgary je menšie mesto, ale tiež hokejové tak ako každé iné kanadské mesto v NHL. Tlak sa na nás vyvíjal taktiež, hoci iný ako v Montreale. Pamätám sa na play off. Fanúšikovia boli úplne vo vytržení. V preplnenej hale dominovali červené dresy Flames.“
Váš záverečný rok v zámorí už vydarený nebol. Celý ste ho odohrali v American Hockey League za Hartford Wolf Pack.
„Vrátil som sa do Rangers, no o kempe ma poslali na waiver draft (do 24 hodín môže hokejistu získať ktorýkoľvek klub). Keďže si ma nikto nevybral, putoval som o súťaž nižšie. Na konci sezóny ma ešte raz nakrátko povolali do prvého tímu. Následne som sa zbalil a vrátil som sa do Švajčiarska.“
Šesťkrát ste reprezentovali rodnú krajinu na majstrovstvách sveta, odkiaľ máte dve strieborné medaily. A trikrát ste boli na zimných olympijských hrách.
„Vždy cítim hrdosť, keď nastupujem za vlastný štát. Sú to zážitky, ktoré zostávajú na celý život. Pamätám sa na moje prvé hry vo Vancouveri. Mal som 24 rokov a bolo to niečo úžasné. Olympiáda je vždy o stupeň vyššie ako svetový šampionát. Hrá sa len každé štyri roky a až na posledný turnaj v Pjongčangu tam štartujú najlepší hráči planéty. Majstrovstvá sveta sa konajú každoročne, je to niečo iné. Pre švajčiarsky hokej je však veľmi dôležité, že máme na tomto fóre úspechy.“
Dokonca, so súčasným reprezentačným koučom Patrickom Fischerom ste niekoľko rokov spoločne nastupovali za EV Zug.
„Fischer pochádza odtiaľto. Začínal som ako sedemnásťročný, on bol súčasťou mančaftu a tri sezóny sme potiahli spolu. Teraz je môj nadriadený. Máme dobrý vzťah, rešpektujem ho. Celý trénerský štáb pri národnom tíme odvádza výbornú prácu.“
Ako ste na začiatku spomínali, Zug vyhral NLA zatiaľ jedine v roku 1998. Trikrát hral neúspešné finále, naposledy v ročníku 2016/17. Dnes je váš tím tesne pred koncom základnej časti druhý s dvojbodovou stratou na Bern. Zrejme nastal čas po dvoch dekádach opäť získať trofej pre víťaza.
„Doteraz sme urobili veľa vecí správne, ale najdôležitejšie je pripraviť sa na play off. To, čo bolo, sa stáva históriou. Treba sa kvalifikovať na poprednom mieste do vyraďovačky a byť pripravený na druhý, dôležitejší krok.“
