Kariéra Tomáša Haranta (37r.) sa rozbiehala pomalšie. Postupne však začala naberať grády. Odchovanec Žiliny hral v Dyname Moskva, švédskej More či v rezervnom tíme špičkového New Jersey. Osudným sa mu stal stret s bývalý spoluhráčom Sergejom Brylinom, pri ktorom si vážne poranil koleno. Po takmer trojročnej pauze sa k hokeju vrátil a po dlhej rekonvalescencii nastupuje šiestu sezónu. Reprezentačnú stopu zanechal na dvoch svetových šampionátoch v časoch, keď do národného tímu nechodila druhá trieda.
Boli ste súčasťou neobvyklej situácie v slovenskom hokeji. Nefigurovali ste v reprezentácii do dvadsať rokov, ale v drafte si vás vybral Nashville. Hráči vášho ročníka ako Marek Kolba, Dušan Devečka či Vladimír Urban v nominácii Slovenska boli, no na draft sa nedostali. Aké máte na to vysvetlenie?
„Je to jednoduché. V tej dobe existoval reprezentačný výber do 23 rokov. Išli sme na zápasové turné do Kanady, a keďže dátum sa krížil s extraligovými duelmi, zobrali aj niektorých hráčov z prvej ligy. Zrejme tam si ma všimol niektorí zo skautov, ktorí sa chodievajú pozerať aj na takéto stretnutia.“
Okolo nového milénia kluby NHL ešte nemali také široké štáby pracovníkov, ako majú dnes. Asi jediným skautom Predators pre Európu bol Jarmo Kekäläinen, ktorý v súčasnosti pracuje ako generálny manažér Columbusu Blue Jackets. Komunikovali ste s ním a vedeli ste, že ste v pozornosti organizácie?
„Zaujímavé je, že som komunikoval zo skautom Detroitu. Chodil sa pozerať na slovenskú juniorku. S ním som bol v spojení a vravel mi, že by si ma mohli vybrať v jednom z posledných kôl. Nakoniec si ma vytiahol iný mančaft.“
Absolvovali ste kempy Predators?
„Trikrát po sebe ten nováčikovský. Ponúkali mi aj určité kontrakty, ale ja som sa rozhodol pre európsku cestu.“
Váš prvý vážny zahraničný angažmán ste absolvovali v Dyname Moskva ako dvadsaťtriročný. Aký bol?
„Dal mi veľmi veľa a bola to najlepšia hokejová škola, akú som mohol dostať. Trénoval ma Zinetula Chajdarovič Biľaletdinov, ktorý je v Rusku veľmi uznávaný. A nastupoval som vedľa úžasných, vtedy začínajúcich hokejistoch ako Alexander Ovečkin či Alexander Radulov.“
Nasledovala „štrajková sezóna“ v NHL a do Dynama prišlo niekoľko kvalitných hokejistov zo zámoria. Vy ste po jedinom odohranom zápase usúdili, že miesto v obrane si ťažko nájdete, a namiesto vysedávania na lavičke pôjdete radšej tam, kde budete stabilne hrávať.
„Presne tak, vtedy som to považoval dôležité, pretože som bol mladý hráč. Čakať v hľadisku nemalo pre mňa z hokejového pohľadu žiadny význam.“
Prestúpili ste do Karlových Varov a okrem iného ste na západe Čiech zvládli víťaznú pästnú výmenu s uznávaným českým bekom a schopným bitkárom Jiřím Šlégrom. Spomínate si?
„Veľmi dobre. Sú to však veci, ktoré sa stanú, a nič mimoriadne by som za tým nehľadal.“
Po šiestich rokoch od draftu stratil Nashville na vás prednostné práva a šancu využilo New Jersey. So špičkovým klubom ste podpísali jednoročný dvojcestný kontrakt. Komunikovali ste osobne s uznávaným generálnym manažérom Louom Lamoriellom?
„Všetko zabezpečoval môj agent. Dokonca som mal podpísaný kontrakt so švédskou Morou IK, ale zrazu prišla ponuka z Devils, a to sa stane jedenkrát za život. Uvedomil som si, že mám veľkú šancu presadiť sa v Severnej Amerike, a chcel som ju využiť.“
Údajne vám nevyšiel prípravný kemp Devils pred sezónou 2006/2007. Je to pravda?
„Nie tak úplne. Boli sme traja beci na jedno voľné miesto. Johnny Odyua, ktorý ma dnes dva Stanleyho poháre, Andy Greene je teraz tretím rokom kapitánom New Jersey a ja. Do prvého mužstva si vtedy vybrali len Oduyu, ktorému neuveriteľne vyšiel kemp. My ostatní sme putovali do záložného Lowellu. Devils pri šéfovaní Lamoriella fungovali tak, že povolali hráča hore na jeden-dva zápasy a okamžite ho poslali naspäť. Jadro tímu sa takmer nemenilo, a preto to takto dopadlo.“
Mali ste byť prvým obrancom v prípade, že sa niekto z prvého tímu zraní. Na konci sezóny ste vraj cítili sklamanie, že sa to nestalo ani raz.
„S odstupom času sa na veci pozerám inak a reagoval by som v niektorých situáciach odlišne. To všetko vás naučí čas a skúsenosti. Potreboval som dlhší čas na adaptáciu, jeden rok bol málo. Keď prichádzate do zámoria a nemáte s tamojším hokejom žiadne skúsenosti, nie jednoduché sa tam presadiť a usadiť. Často sa to nepodarilo ani väčším hviezdam, ako som bol ja. Azda priveľmi som riešil veci pomimo, a mal som sa viac sústrediť na hokej. A takisto, asi som mal skúsiť ešte minimálne o jednu sezónu predĺžiť kontrakt.“
Čo sa týka kanadských bodov, zažili ste v Lowelli najlepšiu sezónu v kariére. V 54 dueloch ste strelili jeden gól a na 23 ste prihrali. Herne to asi nebolo až také zlé.
„Keď si na tamojší hokej zvyknete, pochopíte, že je v základe veľmi jednoduchý, a body sa tam získavajú ľahšie ako v Európe. Hra sa mi tam zdala menej komplikovaná, a pracovalo sa mi lepšie ako na starom kontinente. Nemusel som toľko tvoriť, stačilo, keď som si urobil svoju prácu, a ostatné veci sa nabaľovali.“
Keď ste boli súčasťou organizácie New Jersey, bol v tíme jediný ofenzívy bek Brian Rafalski. Ostatní zadáci nenazbierali viac ako 20 kanadských bodov za sezónu. Nebola nevýhoda, že okrem jedného produktívneho beka bolo ďalších päť-šesť obrancov skôr defenzívnych, a teda rovnakého razenia ako ste vy?
„Považoval som to za plus, pretože ak je veľa defenzívnych zadákov je väčšia šanca, že vás vymenia za iného typologicky podobného obrancu. V tomto problém nebol.“
Lowell patrí k mestám z najvyššou kriminalitu v USA a hokejisti boli často nespokojní už s mestom samotným. Nemali ste v tomto smere problém?
„Nie, pretože okrem zápasov a tréningov sme sa v ňom takmer vôbec nezdržiavali. Bývali sme v asi hodinu a pol vzdialenom univerzitnom meste. V Spojených štátoch amerických sú lokality, o ktorých sa vie, že sú bezpečné, a tam sme sa pohybovali. Nikto z mančaftu nebýval v Lowelli a ani sa chalani nesťažovali na ďaleké dochádzanie.“
Po jednoročnej anabáze v zámorí ste sa vrátili na starý kontinent. Po roku v najvyššej švédskej súťaži ste sa presunuli do Liberca. A vtedy nastali vážne problémy s kolenom. Išlo o vyústenie dlhodobých problémov alebo jednorázové zranenie?
„Boli sme na predsezónnom turnaji vo Švajčiarsku a hrali sme prípravný súboj proti SKA Petrohrad. Útočník súpera SergejBrylin, mimochodom môj spoluhráč z New Jersey, ma išiel trafiť telom. Uhýbal som sa mu, on nešťastne zakopol a ako padal, tak ma trafil do kolena, a mne takmer úplne pretočilo nohu. Išlo o jediné zranenie a nehral som nasledujúce takmer tri sezóny. Dodnes mám s týmto kolenom veľké problémy. Nerád na to spomínam.“
Zo známych hokejistov mal podobne dlhú pauzu iba Peter Smrek, ale po comebacku hral „len“ dve sezóny. Vy po úraze ťaháte už šiesty ročník. Ako sa vám podaril návrat do profesionálneho hokeja?
„Tri roky bez hokeja bolo rovnako stereotypné. Operácia, príprava, ľad, nešlo to, nasledovala ďalšia operácia, a dokola to isté. Po tretej operácii v Nemecku, kedy som konečne zistil, čo s kolenom mám, bolo jasné, že končím, ale ešte som to skúsil. No nešlo to a po dvoch rokoch som uzavrel kariéru. Začal som vypomáhať ako asistent trénerovi Slavomírovi Chlebcovi pri žilinskej juniorke. Paradoxne, ako som chodil s mladíkmi na ľad, naučil som sa s kolenom pracovať. Vedenie Žiliny videlo, že som naspäť na ľade, tak ma oslovili, či by som to ešte nechcel vyskúšať. Dá sa povedať, že posledných šesť rokov som odohral „na jednej nohe“, pretože na poškodenom kolene nespravím ani drep. Keď sa už na ľade rozbehnem, tak to nejako ide, ale už to ani zďaleka nie je ako kedysi.“
Viete si predstaviť, že odohráte aj budúcu sezónu, resp. ďalšie?
„Práve ako mi voláte, tak riešim aj druhé koleno, týždeň som teraz nestál na ľade. Neviem, či to náhodou nesúvisí s tým, že som roky korčuľoval akoby na “jednej nohe” a nemá to následky aj na druhom kolene. Momentálne to nie je dobré.“
Boli ste dvakrát na MS. V roku 2006 v Lotyšsku a v roku 2007 v Rusku. Cítili ste, že ste v životnej forme a právom vybraný medzi najlepších?
„Myslím si, že v tej dobe som hral dobre, hoci v národnom tíme som určite nepatril k lídrom, skôr som naberal skúsenosti. Ak by sa mi nestalo spomínané zranenie, moja kariéra by sa uberala asi niekam ďalej, mal som ju dobre rozbehnutú. Žiaľ, komplikácie ma pribrzdili, a po nich som sa už len snažil niečo odohrať.“
Na Žilinu chodí v súčasnej sezóne v priemere 854 ľudí. Pred návratom na Slovensko ste hrali päť rokov v Čechách, kde je divácky priemer tamojšej extraligy asi šesťkrát vyšší. Ako to vnímate? Nemáte problém s motiváciou na zápasy?
„Keď som pred dvadsiatimi rokmi začínal v prvej lige seniorov, chodilo na Žilinu štyri tisíc fanúšikov. Nie je to však len problém Žiliny. S výnimkou Košíc, Banskej Bystrice a Nitry s tým bojujú všetci. Nie je jednoduché vyburcovať sa do stretnutia, pretože hokej sa hrá pre ľudí, nielen sám pre seba. Hrať pred prázdnymi štadiónmi prináša nespokojnosť a nie je to nič príjemné.“
