Najmladší z útoku troch bratov Anton Šťastný (57) zažil jedinečný debut vo federálnej lige. Ako šestnásťročného ho privolal z hľadiska do šatne hlásateľ Slovana. Cez druhú tretinu sa obliekol a v tretej zažil premiéru medzi seniormi. Po úteku z Československa odkrútil deväť sezón v NHL. Z Kanady sa presťahoval s rodinou do Švajčiarska, kde žije dodnes. Aký je dnes jeho vzťah ku hokeju? “Život je krásny i bez neho“, priznáva. A na športovcoch, ktorí sa nevedia vyrovnať so životom po kariére je trochu nahnevaný. “Treba si vyhrnúť rukávy a začať od nuly, výsledky sa určite rýchlo dostavia,“ presviedča dnes úspešný podnikateľ s nábytkom.
Po predsezónnom turnaji v Innsbrucku ste v lete roku 1980 emigrovali z Československa. Nedorozumením s bratom Petrom sa váš útek poriadne skomplikoval.
„Situácia bola napätá a spomínam si na ňu stále rovnako. Rozhodnutie odísť bolo jasné a keby sme sa nespojili v Innsbrucku, išli by sme po vlastnej osi do Viedne, kde by sme požiadali o víza do Kanady. Peter by išiel s manželkou a ich šoférom autom, ja by som prespal na stanici a najbližším vlakom zamieril do Viedne.“
Neplatí, že ak by ste sa v Innsbrucku s Petrom a jeho Darinkou nestretli, museli by emigrovať bez Vás?
„To neprichádzalo do úvahy, boli sme rozhodnutí, že ideme spolu. Záležalo len na spôsobe, ako sa kto do zámoria dopraví. Každopádne kontrakty som mal pri sebe ja, takže neviem, kto bol v tej chvíli dôležitejší, či ja alebo Peter s manželkou (úsmev).“
Útek nebol až taký napínavý?
„Dramatické to bolo určite, pretože sme nevedeli, čo sa jednému či druhému stalo. Peter chodil okolo hotela autom, ja som sa z iného hotela chodil pozerať, či ho neuvidím pri autobuse Slovana. Keďže som ho nespozoroval, myslel som si, že niečo sa muselo stať. Moje hľadanie malo za cieľ zistiť, čo sa stalo s Petrom, či náhodou Darinku niekto nezobral. V tom prípade by sme nikam nešli. Ak by ma pri poslednom pokuse nájsť nezbadali, pokračovali by do Viedne, kde by sme sa nejakým spôsobom našli. Dnes je ťažko polemizovať, čo a ako. Chvalabohu, že to takto dopadlo, no napätie bolo veľké.“
Nakoniec ste prechádzali prechodom pre chodcov. Z diaľky vás identifikovali a rýchlo zobrali k sebe do auta?
„Presne tak. Úplne náhodou.“
Vaša priateľka Galka musela po vašom úteku zostať v Bratislave. Neskôr sa jej podarilo dostať do Viedne, kde musela čakať na víza. Komplikácia už beztak ťažkej situácie?
„Dnes sa to hovorí ľahšie, no zložitý bol celý rok. Od augusta, až po príchod Mariána s jeho celou rodinou (jún). Každý týždeň a mesiac sa niečo dialo. Galka odchádzala z Bratislavy začiatkom novembra a do Quebecku prišla až 15 januára. Dva a pol mesiaca strávilo dvadsaťročné dievča v situácii, ktorá nebola jednoduchá. Bola sama v cudzom svete, so mnou na telefónnom aparáte. Pamätám sa, že sme pretelefonovali toľko, že mi volali z Bell Canada, či chcem faktúru uhradiť na splátky. Taká bola vysoká.“
Za minútu hovoru sa vtedy platil jeden dolár.
„Dva a pol. Viete, si predstaviť, že keď sa dvaja ľudia ľúbia, nepozerajú na čas. V Bell Canada mali radosť z takých klientov, ako som bol ja.“
V šestnástich rokoch ste debutovali v československej lige. A začiatok to bol jedinečný. Údajne ste boli na zápase „áčka“ Slovana, jedli párky a počas duelu hlásateľ oznámil, aby sa Anton Šťastný dostavil do kabíny prvého mančaftu.
„Presne tak, až na tie párky, tie by som si nikdy pred zápasom alebo tréningom nedal. Dorastenci „belasých“ mávali tréningy po stretnutiach federálnej ligy. Sedel som v nejakom šestnástom rade a bolo vyhlásené, aby som sa dostavil do šatne, čo mi niečo napovedalo, ale presný dôvod som nepoznal. Vytiahli ma v prestávke medzi prvou a druhou tretinou, počas druhej som sa obliekal a na tretiu som nastúpil. Ľadári mi dovolili rozkorčuľovať sa pred záverečným dejstvom počas ich úpravy ľadu.“
Bolo pre vás s Petrom a neskôr aj Mariánom v NHL alfou a omegou, že sa nezľaknete súperov, ktorí sa vás neustále snažili zastrašovať?
„Je jasné, že ak ukážete súperovi, že sa bojíte, je to voda na jeho mlyn. Iná vec je, že my sme si kvôli emigrácii kúpili jednosmerný lístok a boli sme odsúdení k úspechu. Cesta späť neexistovala a to sa prenieslo i na naše správanie na ľade. My sme neboli vedení k tomu, aby sme provokovali, ale vlastné miesta sme si vedeli zastať.“
Vo vašej úvodnej sezóne v Quebec Nordiques sa trénovalo veľmi tvrdo. Bolo to najviac, čo ste zažili aj v porovnaní s ďalšími ôsmimi sezónami v najlepšej lige sveta?
„Ťažká príprava bola aj na sústredeniach v Československu. V Quebecku bolo negatívom, že tréningy boli vedené nie metodicky a nezostával čas na regeneráciu. Každý nový tréning bol záťažou navyše. Dnes sa už tak nikde nepracuje, ďaleko viac sa pozerá na odbornosť. Voľný deň sme zažili len dvakrát za ročník, únava sa načítala, a preto sa nám príprava zdala veľmi náročná.“
Zlepšilo sa to neskôr?
„Trvalo to dlhšie než jeden rok. Kouč Bergeron vyznával silový hokej, všetko videl v sile a spôsobe prejavu fyziológie. Chýbalo viac vtipu a iných atribútov, ktoré robia hokej pekným.“
Nedávno bolo tridsiate šieste výročie, ako ste s Petrom v dvoch po sebe idúcich dueloch v nováčikovskej sezóne nazbierali každý štrnásť kanadských bodov. Prvý súboj bol vo Washingtone, druhý o dva dni neskôr vo Vancouveri. Len let ponad celú Severnú Ameriku si vyžaduje jeden celý deň.
„To bolo zaujímavé. Bola to perióda krízy. Január bol asi najťažší mesiac, aký sme v NHL zažili, prišla veľmi silná fyzická únava. Ale ako to býva, v živote fungujeme v sínusoidách, a prišlo prirodzeným spôsobom k oživeniu. Po únave prišlo obdobie odmeny za námahu, a to bolo práve na konci tejto dlhej osemzápasovej šnúry vonku. Inak s sme s bratmi vždy makali naplno a každý tréning sme odpracovali seriózne. Vedeli sme, že ak chceme byť lepší, musíme byť aj dobre pripravení.“
Kanadský športový novinár Bertrand Raymond v dokumente Legendy hokeja tvrdí, že v provincii Quebec nie je nič dôležitejšie ako hokej. Môžete jeho slová potvrdiť?
„To je jasné. Oni sami to prijímajú ako niečo religiózne. Tam je naozaj tento šport náboženstvom. Zobrali sme do rúk noviny, ktoré mali štrnásť strán a šesť bolo o hokeji?! Tak to asi je dôležitejšie ako ekonomika, kultúra a iné spoločenské aktivity. Dokonca aj politika bola často v tieni hokeja. Keď sa hrali dôležité stretnutia, o politike ste sa dočítali ledva dve strany. A to vravím aj o váženom denníku ako Le Soliel, nie o bulvárnom Le Journal de Québec, kde to bolo podobné, a rovnako aj v iných novinách či už vo francúzštine alebo angličtine. V Quebecu tento šport jednoducho dominoval. Bohom tam je hokej.“
Obrovský záujem médií vám vyhovoval, alebo toho bolo niekedy naozaj priveľa?
„Pre nás bola fantázia, že sme sa dostali do spoločnosti, ktorá žije hokejom. Bola to vzpruha, nevnímali sme to ako záťaž. Dnes sa to tak vníma, lebo ide o veľa peňazí. Boli som na prvej propagačnej akcii v Quebecu pre Toyotu, ktorá nám dala na reklamu autá. Manželka majiteľa, pôvodom Nemka, mi vraví: “Ste obyčajní preplatení korčuliari.“ Ja som zareagoval: „To záleží od toho, ako sa na to pozeráte.“ Ľudia to skutočne tak rozširovali, že sme chlapi, čo berú veľa dolárov za naháňanie sa za pukom. Určite to existuje aj dnes, čím viac peňazí máte, tým viac tlaku je. Ale ak máte vaše schopnosti správne odmenené, potom nároky prijímate úplne normálne. Sú hráči v NHL, ktorí majú výsledky a poctivo sa pripravujú, tí nemajú dôvod podľahnúť náporu. Ak sú takí, ktorí zarábajú veľa a nemajú výsledky, potom je tlak veľký a ťažko sa znáša.“
Kariéru v NHL ste zakončili s výborným priemerom, tesne pod jedným kanadským bodom na duel. Medzi Slovákmi je na tom lepšie len váš brat Peter a Žigmund Pálffy. Viete o tom?
„Nesledujem to, ale viem, že som bol tesne pod jeden bod. Ja sa považujem za hráča s bodom na zápas. To, že mi pár desatín chýba je výsledkom dvojročného chaosu v organizácii Nordiques. Po ôsmich rokoch pravidelnej účasti v Play off prišla kríza. Vymenili sa traja tréneri za dva roky a ja som sa stal obeťou. Hrával som maximálne päť-sedem minút za zápas. Sú to nepríjemné veci, no vieme, že ak sa chcú hráča zbaviť, robí sa všeličo, aby ho odstavili. Vyústilo to do môjho odchodu do Švajčiarska.“
Po deviatich rokoch v Severnej Amerike ste sa presťahovali do švajčiarskeho mesta Fribourgu. Hľadali ste pokojné prostredie pre rodinu a možnosť začať podnikať?
„Skôr sme hľadali miesto pre deti. Vyrastali vo frankofónnej oblasti, začali chodiť do školy. Prioritou bola nájsť pokračovanie pre rodinu. Manželka a deti obetovali pre mňa desať rokov, bolo načase im niečo vrátiť. Preto padlo rozhodnutie pre Švajčiarsko.“
Končili ste pomerne mladý v tridsiatich troch rokoch. Potom ste odohrali už len niekoľko súbojov za rodný Slovan v začínajúcej slovenskej extralige.
„Končil som na trikrát. Najprv v NHL, keď som mal tridsať rokov. Vo Švajčiarsku som mal iné ciele, ako bola moja kariéra, chcel som pripraviť pôdu pre rodinu. Po troch ročníkoch som skončil a malo to byť definitívne. Keby sa Československo 1. januára 1993 nerozdelilo, k hokeju sa nevrátim. Korčule som si znova obul, lebo Slovensko bolo diskriminované. Česká republika zobrala všetky kredity za československý hokej a my sme zostali dole. Pre mňa, a myslím, že i pre Petra bola obrovská vzpruha vrátiť sa späť, a pomôcť novovzniknutej krajine. A posledný duel som odohral v Bratislave, tam kde to dávnejšie všetko začalo. Kruh sa nádherne uzavrel a odchádzal som s úsmevom.“
Pred olympiádou v Lillehammeri sa hral nevýznamný turnaj vo Francúzsku, kde ste mali incident s rozhodcom. Medzinárodná hokejová federácia vám udelila trest, pre ktorý ste sa nemohli zúčastniť hier v Nórsku.
„Chúlostivá vec, ktorá si vyžaduje dlhší rozhovor. Je pravda, že som inzultoval rozhodcu. Popísalo sa o tom veľa nepravdivých vecí. Pravý dôvod môjho suspendovania je komplikovanejší, ako by si bežný človek vedel predstaviť. Nechcem zahmlievať, ale vtedy vystúpila cez môj konflikt do popredia korupcia. Ja som toho arbitra poznal, rozprával som sa s ním predtým, býval štyridsať kilometrov odo mňa a rozhodoval duely vo švajčiarskej lige. Mali sme výmenu názorov, ktorá z mojej strany nebola kontrolovaná, to priznávam. Avšak v normálnej situácii by sa nestalo to, čo sa stalo.“
Váš brat Peter mal vážny konflikt s pochybným slovenským podnikateľom Jurajom Širokým. Váš názor?
„S bratom máme veľmi dobrý, úzky vzťah, ale o hokeji resp. týchto veciach sa nerozprávame a ani sa ho na to nepýtam. Tieto veci ma ani nezaujímajú, nečítam to. Rozprávame sa spolu o dôležitejších veciach, ako sú napr. naše deti a rodiny.”
Sledujete hokej?
„Málo. Viac to bolo v čase, keď moje deti hrali. Nejako ma to prešlo. Určite sledujem Petrovho syna Paľka v St. Louis Blues, a predtým som sledoval Avalanche bývalý Nordiques, to ma bavilo. Pozriem si výsledky Zdena Cháru, s ktorým sme kamaráti. Nejakým spôsobom som z hokeja odišiel a jednu vec som pochopil už dávno. Život mimo hokeja je tiež pekný a je možný. To, že som zasvätil hokeju, veľa neznamená, že s ním zomriem.”
Nezaujímate sa ani o ten švajčiarsky?
„Od roku 2006 už ani tam nie som. Do toho obdobia som bol pomerne úzko zainteresovaný v najvyšších kruhoch LHC Lausanne. Vtedy som robil veľa vecí a zistil som, že sa to nedá. Podnikal som, veľa cestoval, bol som v konzultačnej agentúre, mal som rozbehnutý jeden väčší projekt s nehnuteľnosťou, plus popri tom hokej. Sedel som na štyroch stoličkách, zistil som, že je to veľa. Rozhodol som sa, že sa budem venovať iba nábytku.“
Darí sa vám v podnikaní s nábytkom?
„Časy sú ťažké, ale odmenou je prosperita dvadsaťdvaročnej firmy Evergreen. Ideme dopredu, snažíme sa robiť pekné veci, uspokojiť ľudí. Švajčiarsky trh je veľmi náročný, ale robíme dobré meno Slovensku, a to ma teší. Výroba je v Ružomberku a hlavná distribúcia vo Švajčiarsku. Máme tam za tie roky rozvinutú peknú sieť predajní a produkt dodávame priamo tam.“
