V Znojme sa hrá hokej na najvyššej úrovni už dvadsať rokov. Vrcholom pôsobenie v českej extralige bolo tretie miesto v sezóne 2005/06. Najlepším výsledkom počas účinkovania v EBEL lige zostáva finálová účasť spred dvoch rokov. Z pozície športového manažéra vedie klub Rostislav Dočekal (55r.), ktorý sa do mesta vrátil po desaťročnej prestávke. Rozhľadený odborník o medzinárodnej lige tvrdí: “Jej úroveň ide neustále nahor a prvé štyri mančafty by hrali v ktorejkoľvek stredoeurópskej súťaži o špicu.“
Máte zaujímavý hokejový životopis. Po skončení hráčskej kariéry ste osem rokov pracovali ako generálny manažér Znojma. Následne ste boli taký istý počet rokov skautom v siedmich rôznych európskych kluboch. Ako ste sa dostali k tejto pozícii?
„Po konci v Znojme som dostal veľa ponúk pracovať ako manažér v Česku, Rakúsku a Nemecku. Chcel som však skúsiť niečo iné, aby som nadobudol širší rozhľad, čo sa týka hráčov, súťaží, atď. Myslím si, že málo českých a aj slovenských manažérov pozná nemeckú či švajčiarsku ligu a napríklad kanadských hráčov v nich. Preto som sa rozhodol ísť touto cestou a veľmi ma to bavilo. Musel som vedieť dobre popísať jednotlivých hráčov a naučiť sa herné systémy.“
Ako vyhľadávač posíl ste pracovali pre Skalicu, Viedeň, Kladno, Ingolstadt, Kometu Brno, Lev Poprad. V Karlových Varoch išlo o zdvojenú funkciu so športovým manažérom. Pracovalo pre tieto organizácie viac skautov?
„Zväčša som to robil sám. Do Leva Poprad som najprv nastúpil ako športový manažér, lenže nastali finančné problémy, a tak som prešiel do tejto funkcie. Pri získavaní práce som využíval svoje dobré kontakty s generálnymi manažérmi a trénermi, ktoré som nadobudol počas hrania v Rakúsku.“
Mali pochopenie majitelia klubov pre navýšenie rozpočtu o plat pre skauta?
„Nebolo to primárne o peniazoch. Tie sú potrebné, ale pre mňa bolo oveľa dôležitejšie dostať sa do tohto prostredia, pretože málokomu sa to podarí. To bolo pre mňa viac ako finančné ohodnotenie.“
Pri výbere hráčov do Znojma vraj dávate na prvé miesto ľudské vlastnosti pred hernými kvalitami.
„Ideálne je, keď sa to skĺbi dohromady. Nájsť však takého hokejistu nie je jednoduché. Ak sa tieto dva predpoklady u niekoho spoja, my na neho finančne nedosiahneme. To si môžu dovoliť len najbohatšie tímy ako Salzburg či Viedeň. Samozrejme, dajú sa nájsť na trhu hráči, tak ako sme pred tromi rokmi objavili Libora Šuláka. U neho sa skĺbila vôla, povaha, túžba ísť nahor a urobil mimoriadny pokrok. Za dve sezóny vyrástol na obrancu svetovej triedy a v NHL sa určite presadí. Najlepšie sa nám osvedčili hráči, ktorí prešli americkou univerzitnou ligou NCAA a potom hrali v AHL, alebo mali dôležitú rolu v ECHL. Musia však byť veľmi dobre skautovaní.“
Kto vám pomáha hráčov dokonale vypozorovať, asi nemáte svojich ľudí v zámorí.
„Nebudem hovoriť, že tam cestujeme, no máme dobré kontakty. Ide o bývalých spoluhráčov, protihráčov, ktorí tam trénujú. Oni vedia, koho potrebujeme. Pošlú nám videá a my sa potom rozhodujeme, či dotyčného angažujeme alebo nie. Chceme vedieť, aké majú rodinné zázemie, či majú manželku, priateľku. Najlepšie je, ak je hráč slobodný.“
Prečo je to najlepšie?
„Manželka či priateľka chcú väčšinou spoznávať Európu, cestovať a to hráča odpútava od hokeja. Nevenuje sa mu toľko, koľko by mal.“
Ak Kanaďan alebo Američan nezapadne to tímu, môžu obrátiť výkonnosť mužstva zlým smerom?
„Náš mančaft tvoria hlavne Česi, zopár Slovákov a jednu tretinu vyplňujú cudzinci. O to je citlivejšie, aby sa tieto dve skupiny spojili, a išli za jedným cieľom. To znamená, že každý hráč musí mať svoje miesto, rolu v mančafte, a hlavne mať pocit, že je nenahraditeľný. Je trochu rozdiel medzi Kanaďanmi a Američanmi. Prvá skupina je sebavedomá, chcú byť stále na ľade. Druhá je viac ústretová, často nie taká komplikovaná. Kanaďania ovládli Európu a my ich tiež musíme v kádri mať, keďže hráme kanadsko-americkú súťaž. EBEL patrí herným prejavom niekde medzi severoamerické ligy AHL a ECHL. Ak sa chceme prispôsobiť, nemôžeme hrať súťaž len s Čechmi a Slovákmi.“
Pri získaní nových posíl beriete buď neznámeho hokejistu, alebo takého, ktorý spadol na dno?
„Pojem “na dne” je pre hráča, ktorý mal talent, no nejakým spôsobom ho premrhal. V českej extralige ho už nemôžu podchytiť a my mu ponúkneme túto súťaž, kde musí dobre korčuľovať a znášať hru do tela. Sme schopní a ochotní s ním urobiť znova naštartovanie kariéry. Máme najnižší rozpočet v súťaži, často máme vytipovaných hráčov, ale finančne silnejšie organizácie nás predbehnú a zaplatia ich lepšie. Musíme sa chodiť na hráčov pozerať a mať šťastnú ruku. Väčšinou sa nám to darilo, hoci túto sezónu to tak nevyzerá. Práca takýmto spôsobom nás baví. Keby sme mali veľa peňazí, tak si povieme, dobre tento hráč nevyšiel, ideme ďalej. Keď sa to však stane nám, máme problém.“
Dávnejšie ste sa vyjadrili, že Európu postupom času zaplavia hráči zo Severnej Ameriky. Boli to prorocké slová? Pozrieme sa dnes na situáciu v českej a slovenskej extraligy, koľko do nej prúdi hráčov spoza Atlantiku?
„Uvediem to na príklade zo západnej Európy. V osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov v nej boli len tréneri a hráči z Československa. Lenže mentalita Čechov a Slovákov na rozdiel od Kanaďanov je taká, že keď manažér skončí, a spýtajú sa ho na referencie na kolegu, povie, že je taký všelijaký. Zatiaľ čo zámorský kolega krajana vychváli. To isté sa deje s hráčmi. Oni sa navzájom odporučia, a keď mu niekto pomohol, on zasa pamätá na svojho krajana, je to ako lavína. Sú všade. Kanadskí kouči, manažéri, šéfovia rozhodcov, rozhodcovia, robia školenia trénerov. Postupne opanujú celú súťaž. Tak sa to stalo v Nemecko aj Rakúsku.“
Ale Švajčiarsko neovládli.
„Tí idú inou cestou. Keďže sú veľmi bohatí, ich súťaž ide raketovo nahor. Majú povolený počet len štyroch cudzincov. Tými sú väčšinou Severoameričania, top hráči, ktorí môžu hrať bez problémov v NHL. Dotyčný klub ale má napríklad dvoch dobrých centrov, a jeden z nich si povie, že nižšiu AHL hrať nebude, a odíde hrať za 700 tisíc eúr do Švajčiarska. Manažment však dá zámorskej posile jasný príkaz, že musí pomôcť vychovať mladých hokejistov. Preto sa veľmi posúvajú nahor.“
Nemci si nechali zaplaviť trh zámorskými hokejistami. Majú povolený vysoký počet legionárov. V mužstve ich môže hrať deväť a na súpiske ich môže byť dokonca jedenásť.
„To je určite chyba, ale Nemecko sa za posledné tri roky veľmi posunulo. Na skončenej olympiáde takmer vyhrali zlato a v zostave pochádzali všetci hráči z DEL. Ten veľký posun je v tom, že domáci hráči majú dôležitú rolu v jednotlivých tímoch. A pätorky v nich stavajú tak, aby ich pripravili pre národné mužstvo. To isté urobil v EBEL lige Klagenfurt a Salzburg. Výrazne omladili zostavu, domáci hráči hrajú prím a podľa mňa čoskoro i rakúsky hokej pôjde hore. Už sa jednoducho nenaturalizujú starší Kanaďania.“
Nedávno sa jeden manažér na Slovensku vyjadril v zmysle: „S cudzincami je to jednoduché, ak sa neukáže, pošleme ho preč a príde ďalší. Nie je toto chybné? Veď pri takomto spôsobe konania prichádza k nezanedbateľným finančným stratám.
„Presne tak. Ja to beriem tak, že keď manažér berie cudzinca a ten neobstojí, je to problém manažéra, lebo neobjavil toho pravého. A to nepočítam, že máte finančné straty na letenke, poistení, eventuálne na vízach, ďalej mu musíte zaplatiť odstupné, pokiaľ sa nedohodnete inak. Slovensko má trochu inú mentalitu voči hráčom zo zámoria. Vy ste boli vždy viac naklonení Severnej Amerike. Preto sa Slováci viac vidia v Severoameričanoch. Niektoré kluby sú šťastnejšie, iné to berú tak, ako to príde.“
Red Bull Salzburg začal okolo roku 2010 veľmi zdvíhať platy hráčov, a tým vraj priniesli do ligy problémy. Je to tak?
„To sedí. Salzburg je finančne úplne niekde inde, ale liga to vymyslela veľmi dobre – zaviedla bodový systém. Každý cudzinec bez výnimky je ohodnotený štyrmi bodmi. Mužstvá majú k dispozícii šesťdesiat bodov, a tie nemôžete prekročiť. Keď to poviem zjednodušene, každý tím si môže dovoliť maximálne 12 až 14 cudzincov, potom však už musia brať druhotriednych Rakúšanov. Ak angažujete kvalitného domáceho hokejistu má 2 alebo 2,5 bodu, hráči do 24 rokov sú bez bodového ohodnotenia. Preto eliminovali bohaté kluby ako Red Bull, Klagenfurt alebo Viedeň a tie sa nemôžu priveľmi vzdialiť od ostatných. Nevznikajú priepastné rozdiely. Samozrejme, určití hráči v top kluboch zarábajú 200 tisíc eúr netto ročne.“
Znojmo postúpilo v roku 1997 do prvej českej ligy. O dva roky neskôr sa mu podarilo prebojovať medzi elitu, medzi ktorou vydržalo desať rokov. V roku 2009 odstúpil hlavný sponzor EON a klub predal extraligovú licenciu do Brna za 25 miliónov českých korún. Bol predaj nutným krokom?
„EON sa dávnejšieho volal Jihomoravská energetika a do organizácie som ich priviedol ja, cez môjho veľmi dobrého kamaráta. Keď som z klubu odišiel (rok 2005), puto medzi hlavným sponzorom a klubom už nebolo také silné. Počkalo sa na ukončenie zmluvy a najvyššia súťaž sa presunula do Brna.“
O dva roky neskôr začalo hrať Znojmo medzinárodnú EBEL ligu, ktorú tvorí osem rakúskych tímov a po jednom zástupcovi majú Taliani, Maďari a Chorváti. Súťaž klubu údajne vyhovuje z toho hľadiska, že nemá žiadne finančné riziká, keďže sa z ligy nedá zostúpiť.
„Pre nás je kľúčové, že máme majiteľa Pavla Oheru, ktorý už počas pôsobenia v extralige vo veľkej miere klub sponzoroval. Našťastie zostal pri ňom i v prvej lige a teraz si zobral na svoje ramená i EBEL. Ešte s pánom Stanislavom Hahnom urobili toto rozhodnutie z dôvodu, že sme na rakúskej hranici a tunajší Niederösterreich nemá svoj mančaft. K nám napríklad jazdí na zápasy 500 až 600 ľudí z Rakúska. Pravdaže, to, že sa nezostupuje je bonus navyše a prácu môžete robiť v relatívnom pokoji. Dobre však viete, že toto je konkurenčné prostredie, a keď ste posledný alebo predposledný, nikto z toho nemá radosť. Prechod do tejto súťaže bola dobrá voľba, pretože s naším rozpočtom (1,2 milióna eúr) by sme hrali v prvej lige, o postup do extraligy a do najvyššej súťaže by sme sa štverali veľmi ťažko.“
Hralo by Znojmo v strede tabuľky v českej extralige?
„Áno, hoci je jasné, že táto sezóna nám nevyšla (konečné 10. miesto a bez play off). Išli sme cestou omladenia mužstva. Pred dvoma rokmi sme skončili druhí, hrali sme Ligu majstrov a každý úspech vám nejakým spôsobom ublíži. Hráči mali logicky vyššie požiadavky, chceli viac peňazí, no ich výkonnosť zostala na rovnakej úrovni, dokonca niektorí ju mali ešte horšiu. Spočiatku sa nám darilo, boli sme druhí, potom nastal prepad v tabuľke. Základ na budúcu sezónu však máme a znova chceme hrať o tie najvyššie priečky.“
Za päť rokov účinkovanie v EBELi ste boli štyrikrát vo štvrťfinále a raz v neúspešnom finále so Salzburgom. Čo sa týka výsledkov, ste spokojný?
„Myslím, že áno. Ja sa nikdy nevyhováram nato, že máme najnižší rozpočet. Avšak vo vyraďovačke takmer vždy rozhodujú drahí hráči, ktorí šance premenia. Takto sa súperi veľakrát presadili, a my nie. V úspešnom roku hral výborne Roman Tomas, strelec, ktorému to sadlo, spolu s Petrom Pucherom. Konkurovali si s útokom, kde boli Corey Trivino a Colton Yellow Horn. Tieto dva útoky sa nemali príliš v láske, no spôsobili atmosféru zdravej konkurencie a ostatní sa pridali. Keby sa nám nezranili dvaja-traja hráči, tak titul získame.“
Už teraz máte minimálne štyroch hráčov podpísaných na budúci rok. Je určite výhoda, že môžete hráčom dávať zmluvy aj na dlhšie obdobie ako je jeden rok.
„Vďaka pánu majiteľovi máme finančnú stabilitu. Takisto nám veľmi pomáha mesto Znojmo, ktoré sa zúčastňuje na prevádzke štadióna i na peňažnej podpore a sme mu veľmi vďační za pomoc. Bez mesta a pána Oheru by sme nemohli fungovať. Keď sa vyskytne nedoplatok, majiteľ to zaplatí zo svojho.“
Určite máte slušné príjmy zo vstupného a takisto od firmy The Sporstman Media Group, ktorá predáva televízne práva. V Nemecku dostávajú jednotlivé kluby približne 300 tisíc eúr za predaj marketingových práv. Ako je na tom EBEL liga?
„V tomto je Nemecko úplne niekde inde, a o Švajčiarsku sa ani nebavíme (1,55 milióna eúr na jeden klub). Iste, nám sa nepáči, že mužstvá mimo Rakúska sú v tomto ešte viac v nevýhode. Keby som bol Rakúšan, tiež by sa mi nepáčilo, keby český alebo taliansky klub vyhral ligu. Je to realita, mám pre to pochopenie.“
Kde sa EBEL výkonnostne nachádza?
„V ročníku 2006/07 som pracoval pre Viedeň a odvtedy urobila súťaž veľký pokrok. Chodí sem stále viac kvalitných cudzincov. Liga je len o niečo slabšia ako nemecká DEL. Absolútna špička ako Salzburg, Linz či Viedeň by hrala v Nemecku, v Čechách, na Slovensku určite do štvrtého miesta. Herným prejavom by som EBEL prirovnal k slovenskej Tipsport lige. Prechod stredným pásmom je v týchto dvoch súťažiach viac plynulý ako v českej extralige, ktorá je veľmi zviazaná taktikou.“
Bude sa liga rozširovať?
„Už teraz je to až-až. Určite by nám veľmi vyhovovalo, keby tam bol mančaft zo Slovenska. Problémom je skĺbiť cestovanie, logistiku, v tomto by nám bez problémov sedel Slovan Bratislava. Potom by sa dalo hovoriť o zvýšení na 14 tímov. Musel by to však byť jeden rakúsky mančaft a jeden slovenský alebo slovinský.“
Keďže sa liga hrá v piatich krajinách, pomerne veľa sa cestuje. Do Dornbirnu to máte zhruba 700 km a do Bolzana okolo 600 km. Zvyšuje to nároky na hráčov.
„Je to náročné. Teraz sme hrali za dvanásť dní šesť zápasov vrátane presunov. Napríklad jedenkrát sme v play off narazili na Dornbirn, a keď hráte každý druhý deň, je to veľmi vyčerpávajúce, no spravodlivé. Každý manažér musí počítať s tým, že v skladbe mančaftu musia prevažovať mladí hráči okolo 25 – 26 rokov, pretože tí sa rýchlo regenerujú. My nie sme takí bohatí ako Dornbirn, ktorý sa presúva na zápasy lietadlom.“
Na EBEL chodilo v minulom roku v priemere takmer 2800 ľudí. Najnavštevovanejšie štadióny v lige sú ten v Linzi (4658 fanúšikov) a vo Viedni (4074 divákov). Na Znojmo chodí okolo 2500 priaznivcov. Ste spokojní s týmto číslom?
„Sme. Vzhľadom nato, že Znojmo má niečo málo cez 30 tisíc obyvateľov, je to dobré. Keď k nám príde Viedeň, máme 4700 priaznivcov, potom príde niekto menej atraktívny a dorazí 2000 ľudí.“
Keď Znojmo odchádzalo do EBELu muselo dostať povolenie od českého zväzu ľadového hokeja. Táto inštitúcia nepovolila Sparte presun do KHL a v Prahe musel vzniknúť nový klub Lev Praha. Máte pochopenie pre to, že na Slovensku odišiel Slovan Bratislava do KHL bez akejkoľvek náhrady za seba a tamojšia súťaž veľmi utrpela na kvalite?
„Myslím si, že prvotnou myšlienkou tohto projektu bolo sústrediť dohromady najlepších slovenských hokejistov, ale postupom času sa ukázalo, že to nie je také jednoduché. V súvislosti s pôsobením Slovana v KHL nerozumiem v spojení so slovenskou Tipsport ligou jednej veci. Ako je možné, že uvoľnia hráčov na hosťovanie alebo na striedavý štart, a títo hokejisti môžu i po skončení prestupového obdobia chodiť hrať najvyššiu slovenskú súťaž. Tieto záležitosti majú v Rakúsku a Nemecku striktné pravidlá, cez ktoré nejde vlak. Neviem, či Slovan je nejakým spôsobom preferovaný alebo zvýhodňovaný. Zrejme to musel “odklepnúť” domáci výkonný výbor.“
Vaším najväčším zahraničným manažérskym úlovkom bol príchod Petra Puchera. Ako došlo k angažovaniu centra, ktorý strávil v klube neuveriteľných 14 sezón?
„To bolo počas môjho prvého pôsobenia v Znojme a ja som bol prvý manažér, ktorý začal do súťaže priťahovať slovenských hokejistov. Boli cudzincami a nemuseli sme platiť tabuľkové odstupné. Spomínam si nato, ako by to bolo včera. Išiel som na hokej do Skalice, mal som vyhliadnutého jeho brata Reného, ktorý sa mi veľmi páčil. Hralo sa play off. Košice vyhrali 6:3 a Peter dal tri góly a zdá sa mi, že pridal aj tri asistencie. To bolo tesne pred MS v Nórsku v roku 1999. Tak veľmi sa mi zapáčil, že som si povedal, že ho chcem mať. Pred šampionátom sme podpísali zmluvu. Podobne to bolo s Marekom Uramom.“
Len deväť zápasov odohral v roku 2002 za Znojmo veľký talent slovenského hokeja Marián Cisár. Prečo nie viac?
„Od neho som si veľmi veľa sľuboval. Bol som za ním v Bratislave, vynikajúci hráč. Lenže si poranil slabiny, potom koleno a začali dlhodobé zdravotné problémy. Dodnes sme v kontakte, manželku má odtiaľto.“
Pred tromi týždňami ste angažovali za kouča hokejového svetobežníka Miroslava Fryčera. Máte s ním dlhodobejšie plány, alebo bude v klube len dokonca sezóny?
„Je to môj výborný kamarát. Jeho veľká prednosť je, že je odchovaný vonkajším svetom, trénoval väčšinou v cudzine, hral výborne v NHL, jazykovo je perfektne vybavený. My potrebujeme niekoho, koho zahraniční hráči budú rešpektovať. Je prirodzená autorita. Určite s ním plánujeme aj budúci rok a sme dohodnutí.“
