Pätnásť sezón vyhľadával Karel Pavlík (65) najlepších mladíkov pre New York Islanders. Počas „jeho éry“ klub z Brooklynu draftoval osem slovenských hokejistov. Do prvého tímu sa presadili Chára, Országh, Mezei a Juraj Kolník. Naopak, za bránami šatne zostali Kudroč, Rehák, Marcinko – a žiaľ – aj Štefan Blaho, ktorý ako 21-ročný tragicky zahynul. „Zastupoval som klub na jeho pohrebe. Bolo mi ho veľmi ľúto,“ vraví muž, ktorý dnes pracuje pre českú firmu Sport Invest. Agentúra je jednou z najväčších v Európe a jej vplyv presahuje do Severnej Ameriky.
Povráva sa, že ste človek, ktorý potlačil dopredu Zdena Cháru.
„Mne sa vždy páčili vysokí hokejisti a práve v tom období (polovica deväťdesiatych rokov) bol trend dávať príležitosť takémuto typu hráčov. Dnes už je situácia trochu iná. Napriek tomu, že Zdeno nebol v žiadnej juniorskej reprezentácii, videl som v ňom veľký potenciál. Bol neuveriteľne pracovitý a cieľavedomý. Takéhoto húževnatého hokejistu som už neskôr nikdy nestretol.“
Kedy ste videli Cháru prvýkrát?
„Niekedy okolo Vianoc 1995. Okamžite som zavolal švédskemu kolegovi Andersovi Kallurovi, aby sa na neho rýchlo prišiel pozrieť, pretože už nezostávala veľa času, aby sme ho mohli spoločne vidieť. My sme si vždy zdvojovali názor na potenciálnych adeptov a na ňom sme sa zhodli.“
Jednou z najdôležitejších vlastností dobrého skauta je schopnosť predpovedať vývoj hráča. Chára stále hrá na najvyššej úrovni, je druhý najstarší hráč NHL a vyše dekádu je kapitánom Bostonu. Čakali ste, že to môže dotiahnuť až takto ďaleko?
„Priznám sa, že to trochu prevýšilo moje očakávania. Vedel som, že bude kvalitný hokejista, pretože mal vynikajúce fyzické predpoklady. Málokto vie, že keď prišiel na jednu sezónu do kanadskej juniorky, začínal tam ako bitkár, ale po troch mesiacoch sa s ním už nikto nechcel biť. To neboli žiadne trojminútové súboje, ale dvadsaťsekundové knockauty. Pre toto sa stal populárnym a takto si získal meno. On to urobil múdro. Najprv na užšom ihrisku využil svoje silové prednosti a neskôr začal tvrdo pracovať aj na svojich technických zručnostiach.“
Neriskovali ste, keď ste v treťom kole draftu vyberali hokejistu, ktorý mal 206 centimetrov? Dovtedy profesionálny hokej nikto taký vysoký nehral.
„Tak to nemôžete brať. Pre mňa to risk nebol. Ja som mu jednoducho veril. Ale spomeniem jednu príhodu. Poznalo ho veľmi málo ľudí z hokejového prostredia, preto som vymyslel jednu vec. Mal som kamaráta kameramana a Zdena sme natočili najprv na ľade. Ako strieľa, prihráva, pracuje s pukom – základné veci. Potom sme ho natáčali v posilňovni a povedal som mu, aby sa vyzliekol do pol tela. Odvetil mi, že nebude robiť zo seba šaša. Nástojil som, že ak chce hrať NHL, tak musí ukázať svaly. Nakoniec poslúchol. V januári bol nejaký turnaj v Rusku, kam prišiel šéf skautingu Marshall Johnston. Na malom monitore som mu púšťal video a veľmi sa mu zapáčil. Okamžite povedal, že ideme to toho. Od tej chvíle sme sa to snažili udržať v tajnosti, aby nám ho na drafte niekto nezobral skôr.“
Nebohý doyen medzi hokejovými agentmi Jaromír Henyš vydal v roku 2008 knihu Hokejový agent vypovída. Píše: „Chára bol mimoriadne cieľavedomý, ale mal aj veľké šťastie. Keby som v zime 1995 nevycestoval za ním do Kežmarku, kde mi dal na neho niekto typ, asi by hral dodnes druhú ligu za Piešťany”. Súhlasíte s jeho slovami?
„Čo sa už týka Chárovej pokročilejšej fázy, teda draftu, tak nie. Myslím si, že keby sme ho nezobrali my z 56. miesta, siahol by po ňom New York Rangers, ktorý volil o pár miest neskôr. Tam to bolo natesno. Viem, že Ján Gajdošík, ktorý pracoval pre jazdcov sa so Zdenom dlho poznal, a mal na neho dobrý vplyv, veľa spolu komunikovali.“
Počas vašej pätnásťročnej práce pre Islanders klub draftoval ôsmich Slovákov. A prvý bol v roku 1995 Vladimír Országh.
„Jeho angažovanie išlo trochu mimo mňa. S Vladom som poriadne hovoril až v priebehu sezóny 1994/95, pretože ešte pred ňou si ho vyhliadol náš hlavný skaut. Ja som s ním potom robil pohovory v Banskej Bystrici a písal hodnotenia, ako sa mu darí. Myslel som si, že v zámorí zostane trochu dlhšie, hoci viem, že ho zabrzdilo vážne zranenie kolena. Viete, v Severne Amerike je to veľakrát o šťastí. Poviem jeden príklad. Draftovali sme jedného českého hokejistu, a ten sa do NHL nedostal len preto, že na súpiske prvého tímu môže byť 23 hokejistov s jednocestnou zmluvou. V čase keď sme ho získali, bola zostava naplnená do posledného miesta. Ten chlapec to mal vtedy zatvorené, hoci si zaslúžil, aby dostal šancu. Potom dva a pol roka bojoval v nižšej AHL, a následne sa vrátil do Európy, lebo ho to celé prestalo baviť.“
V roku 1999 nastala výnimočná situácie pre slovenský hokej. Do jedného klubu boli vybraní traja slovenskí hokejisti a z toho dvaja hneď v prvom kole. Ako desiaty prišiel na rad Branislav Mezei, z 28. miesta ho nasledoval Kristián Kudroč a zo 101. Juraj Kolník.
„Vplyv som mal jedine na Kudroča, pretože Mezei a Kolník už hrali kanadskú juniorku. Prvý v OHL za Belleville, druhý v QMJHL za Rimouski. Ja som ich predtým ani potom naživo nevidel hrať. Vybrali si ich naši kolegovia z Kanady. Získaval som od slovenských trénerov informácie jedine o Mezeiovi. Aký je to chlapec, ako trénoval a aké má zázemie. Na Kudroča som sa chodil pozerať pravidelne a viem, že to bolo veľmi ďaleko (Michalovce). Zdá sa mi, že obidvaja jeho rodičia boli učitelia. Bol to výborný, skromný chlapec, ale pre mňa ho trochu prekvapujúco vybrali tak vysoko. Ono to súviselo s tým, že vtedy ešte bola doba, kedy sa preferovali vysokí hráči (Kudroč má 200 cm) a on sa veľmi zapáčil nášmu šéfskautovi. Ja by som ho bral asi tak v treťom, štvrtom kole a takto som to aj napísal do hodnotenia, ktoré bolo súčasťou našej práce. Môj názor je, že keby mal štvrtinu húževnatosti Zdena Cháru, mohol byť oveľa vyššie.“
O štyri sezóny neskôr si organizácia vybrala dvoch Slovákov. Štefana Blaha v štvrtom kole a Denisa Reháka v siedmom.
„Siedme kolo je už tak trochu ťahanie z klobúka. U Reháka zafungoval bloodline (výraz používajú v zámorí, ak niekto z predkov hrával takýto šport, pozn.red.). Jeho otec bol vypracovaný, silný chlap, bývalý hokejista. Denis dobre korčuľoval, všetko v poriadku, ale myslím, že sa veľmi rýchlo uspokojil, a preto mu kariéra zostala visieť vo vzduchu. Čakal som, že sa presadí oveľa viac. Pišta Blaho bol hokejový pracant a bolo mi veľmi ľúto, čo sa stalo. (Zahynul vo veku 21 rokov pri dopravnej nehode. Spôsobil ju hokejista Marcel Haznal, ktorý šoféroval pod vplyvom alkoholu, pozn.red.) Dokonca som na jeho pohrebe zastupoval New York Islanders.“
Tomáš Marcinko?
„Ten sa hokejom živí dodnes. Bol to veľmi pracovitý, dobrý chlapec. Jeho asi zastavilo to, že nemal potrebný drajv, agresivitu, ktorú potrebujete, aby ste sa dostali hore. Pretože on bol talentovaný dostatočne. Navyše, jeho otec bol profesionálny hokejista, ktorý dnes dlhodobo trénuje v Košiciach, a veľakrát sme sa o ňom rozprávali. A problémom bola taktiež politika klubu. Mladým nádejám neprospievali veľtoče, ktoré robil manažment. My sme hrali neustále naspodku tabuľky, a tým pádom v draftoch získavali veľa kvalitných mladíkov, ktorých potom často nezmyselne povymieňali. Výhody, ktoré sme nadobudli, sme nesprávnymi trejdami stratili.“
V roku 1993 odišiel Žigmund Pálffy svojvoľne zo zámoria a vy ste ho vraj v Trenčíne prehovárali, aby sa do New Yorku vrátil.
„Žigo je Žigo. Dobrý človek, ale bola s ním ťažká komunikácia. On doslova utiekol z kempu. Jednoducho sa urazil, nikomu nič nepovedal a odletel do Európy. Napriek tomu, že mal platnú zmluvu. Generálny manažér Darcy Regier mi povedal, aby som za ním išiel a opýtal sa ho, ako si predstavuje budúcnosť. Počkal som ho po tréningu v Trenčíne a predstavil som sa mu ako skaut Islanders. Odpovedal mi, že on sa s agentmi nebaví. Ja mu hovorím, že nie som agent, ale skaut. To je veľký rozdiel. Trikrát mi rovnako odpovedal a to ma rozpálilo. Spustil som na neho: „Myslím si, že budeš hviezda na Slovensku, ale ty máš nato, aby si bol hviezda v NHL! Tak si to konečne v hlave usporiadaj! O štrnásť dní sem priletí GM a bude rád, ak bude počuť kladnú odpoveď.“ Nakoniec sa Žigo rozhodol, že ide naspäť. Keď som Regierovi povedal, čo všetko som Pálffymu vykričal, tak si zapchával uši (smiech).“
Pálffy bol v Európe prvotriedny hráč, reprezentant Československa. Napriek tomu prvé dve sezóny v zámorí pendloval medzi NHL a nižšou IHL. V dnešnej dobe mladé hviezdy dostávajú šancu v elitnej lige takmer automaticky.
„Oni si ho trochu pripravovali a takisto sa len tak z niekoho neposadia na zadok. Ale Žigo bol výnimočný, inštinktívny hráč, ktorý o hokeji vôbec nemusel rozmýšľať a aj tak urobil na ľade všetko správne. Len jeho prístup k práci bol horší.“
A situácia s mladými hráčmi.
„Trend je jednoznačne daný. NHL sa omladzuje. Zmenou pravidiel sa v súťaži začali oveľa viac presadzovať menší hokejisti, ktorí predtým nemali šancu. Liga sa zrýchlila až takým spôsobom, že fanúšikovia to už ani nestačia sledovať a predstavitelia súťaže sa toho začínajú obávať. Robil som si prieskum, že najlepší hráči majú v zápase puk na hokejke len jednu minútu. Dnes sa už prihrávky len pretečovávajú ďalej, žiadne dlhšie držanie puku na čepeli nehrozí.“
V agentúre Sport Invest zastávate pozíciu manažéra pre rozvoj hráčov. Čo to so sebou prináša?
„Po ukončení pracovného pomeru s Islanders mi zavolal Robert Spálenka, či by som nechcel pracovať pre nich. Povedal som, že áno, ale jedine s podmienkou, že už nemusím veľa cestovať. My máme Igora Bielčika na Slovensku, na Morave je Emil Šnoblt a ja mám na starosti Čechy. Robím skauting, vyhľadávam chlapcov od 14 rokov a vyššie. Tiež som súčasťou procesu, kedy s hráčom a jeho rodičmi prerokúvame, že ho budeme zastupovať. Následne s talentami začínam pracovať. Chodím sa na nich raz za dva týždne pozerať a poviem im, v čom sa majú zlepšiť, na čo si majú dávať pozor. Hráči v tomto veku už poslúchajú viac nás ako svojich rodičov.“
Agentúra Sport Invest bola zásluhou vášho riaditeľa Roberta Spálenku prvá, ktorá sa začala pred desiatimi rokmi výrazne orientovať na ruský trh. Na východe ale počiatočná eufória trochu vyprchala. Je momentálne v Európe nejaká krajina, ktorá má výrazný hokejový potenciál?
„Z hokejového hľadiska je špeciálna Škandinávia. Fínska liga je veľmi o korčuľovaní, Švédsko má zase výbornú prípravu mladých hráčov. V ich druhej najvyššej súťaži Allsvenskan dostáva príležitosť veľmi veľa nádejí. To je správna cesta a tak by sa mali správať aj kluby v Čechách. Tréneri by mali mať väčšiu odvahu zaraďovať mladých hokejistov do zostavy, pretože potom vzniká konkurenčné prostredia, ktoré je veľmi dôležité. Trochu sa situácia začína zlepšovať. Príkladne pracujú v Liberci, ale celkovo je to stále málo.“
