Ihneď po ukončení hráčskej kariéry sa stal Peter Bondra (47, na foto so synmi) generálnym manažérom reprezentácie. Po domácich MS 2011 po štyroch rokoch vo funkcii skončil a do budúcna by ho lákala pozícia mentora mladých hráčov. Strelec vyše 500 gólov v NHL všetkým vyrastajúcim hokejistom odkazuje: „Nezabúdajte na školu, ak máte vzdelanie môžete začať ešte lepšiu kariéru, akú ste mali predtým. Málokto sa stane Mariánom Hossom alebo Jágrom.“
V roku 2007 ste ako 39-ročný ukončili kariéru. O pol roka neskôr vás vymenovali za generálneho manažéra hokejovej reprezentácie. Funkcia vám vyhovovala aj pre časovú nenáročnosť, lebo ste sa mohli venovať dospievajúcim deťom.
„V tom roku som skončil, hoci som mal ponuku ísť hrať do New York Islanders. Odmietol som z dvoch dôvodov. Jednak manželka toho mala sama s tromi deťmi dosť. Ťažko zvládala domácu situáciu, keďže obidvaja synovia hrali hokej. Druhý dôvod bol, že som potreboval operáciu ramena, bez nej by som nemohol pokračovať. Začal som robiť generálneho manažéra a vnímal som to ako dobré prepojenie po ukončení kariéry, pretože som vedel, že hokej mi bude chýbať. Bola to možnosť pokračovať, ale v inej pozícii. Vedel som, že môžem pomôcť. Z hráčskych čias som si pamätal, že v určitých veciach chýbala profesionalita. Stávalo sa, že pred tréningom národného mužstva prišli novinári do šatne, keď si hráči zaväzovali šnúrky. Chcel som oddeliť hráčov a trénerov od vedenia či médií. V tomto som urobil niekoľko potrebných zmien. Výsledky počas mojich štyroch MS dobré neboli, ale môžem poukázať na ZOH vo Vancouveri, kde sa zišli naši najlepší hráči a až na poslednú tretinu proti Fínom, odohrali úspešný turnaj.“
Prečo ste po domácich MS 2011 nepokračovali vo funkcii?
„Pri tomto svetovom šampionáte bolo veľa politiky okolo tímu. Do zostavy začali zasahovať ľudia, ktorí hokeju nerozumejú. Turnaj nevyšiel podľa predstáv a ja som z toho vyvodil osobnú zodpovednosť, čo považujem dodnes za správne. Niektoré veci pri budovaní mužstva ako bol príklad Richarda Zedníka alebo brankára Petra Budaja, ktorý bol v širšej zostave, a zrazu tam nemohol byť. Bol som GM a niektoré veci som nemohol ovplyvniť, a to mi prekážalo. Už počas môjho letu z USA na Slovensko som chcel Zedníka odnominovať, pretože mu sezóna nevyšla, v tíme vôbec nemal byť. Hoci som s Rišom dobrý kamarát. A neskôr, potom čo odišiel z mužstva, už nebola cesta späť. (Zedník počas prípravy na MS odišiel z tímu a následne sa k mužstvu vrátil, pozn. red.). Dnes netvrdím, že príčinou neúspechu je on, ale takéto veci narušia koncepciu. Nakoniec sme na toto doplatili. Tretia, štvrtá pätorka pri menšom neúspechu začne ukazovať prstom, prečo tu je on, a nie tamten. Ak urobíte jeden kompromis, maličká vec sa začne nabaľovať a nakoniec to celé vybuchne. Nominácia nebola taká, akú som chcel.“
Zasahovanie do nominácie ste začali vnímať až počas domácich MS?
„Áno, až. Bol tam väčší tlak a veľa ľudí sa začalo do toho miešať. Do budúcna to ovplyvnilo mňa i vtedajšieho trénera Glena Hanlona. Akurát on vtedy chcel urobiť kompromis, ja som mu v tom oponoval, že si tým nepomôžeme.“
To, že ste skončili pre vyvodenie osobnej zodpovednosti, sa v médiách neobjavilo.
„Moc nie. Ja ale nie som alibista. Viem, že po neúspechu sa nešli zotínať hlavy. Chcel som funkciu GM vykonávať tak, ako sa má, s adekvátnou zodpovednosťou. Zásahy z vonku napomohli môjmu rozhodnutiu nepokračovať vo funkcii.“
Hanlona ste zažili rok ako asistenta vo Washingtone a sezónu ako hlavného kouča. Mali ste prsty v jeho angažovaní za trénera Slovenska?
„Projekt Hanlon sa pripravoval už počas olympiády vo Vancouveri (február 2010). Počul som reči, ale pri procese tvorby zmluvy som nebol. Sústredil som sa na olympiádu a chcel som tieto veci riešiť až po nej. Problém som s ním nemal. My sme potrebovali trénera, ktorý takticky pripraví mančaft na každý zápas. Hoci nám MS nevyšli z iných dôvodov, Hanlon bol pre národné mužstvo správny kouč.“
Hokej Vám chýba. Boli ste GM národného mužstva, ste ambasádor klubu Washington Capitals. Neláka Vás pozícia kouča?
„Práve kouča nie. Viac by ma bavila práca mentora pre mladých slovenských hokejistov. Pomáhať im po príchode do juniorských líg v Severnej Amerike. Sú to často reprezentanti do 17,18 rokov. Stáva sa, že im agent vybaví klub, začlenia ich do tímu a ďalej už s nimi nikto nepracuje. Sú odkázaní sami na seba. Potom je to o šťastí, na akého trénera narazíte. Zároveň by som vedel vytvoriť tlak na ich koučov. Je dobré, ak vedia, že ich prácu niekto sleduje a niekomu záleží na ich hokejovom raste. Vedel by som s nimi priebežne o chlapcoch rozprávať a aj byť s chalanmi v osobnom kontakte. Je dôležité, aby nestratili rok, aby sa ich talent sa rozvíjal. Nie každý hrá pravidelne a má možnosť výkonnostne rásť. Vtedy musí prísť zmena klubu. Nemôžeme si dovoliť hazardovať s talentami. Takéto niečo chýbalo napr. Sekerovi či Zedníkovi, keď som sa s nimi o tom rozprával. Práca takéhoto typu absentuje.“
V osemnástich ste hrali federálnu liga, maturovali ste v Košiciach, ale nad štúdiom na vysokej škole ste ani nepomysleli. Pri svojich deťoch kladiete v prvom rade dôraz na vzdelanie.
„Na Slovensku sme v tomto veľmi pozadu. Nerozumiem, prečo sa nedajú na to vytvoriť podmienky. Niečo také s čím začal Ľubo Sekeráš, to je výborná myšlienka. Držím Ľubovi palce aby sa táto liga rozvíjala a išla správnym smerom. Vzdelanie je najviac, čo rodičia môžu dať svojím deťom. Materiálne veci nie sú podstatné. Po ukončení univerzity sa vám otvára celý svet a hranice nie sú ničím limitované. Som hrdý na svoju dcéru Petru, ktorá vyštudovala George Town University a Georgetown právo, teraz pracuje ako právnička vo veľkej prestížnej právnej firme. Syn David hrá za Michigan Univerzity, je výborný žiak, má priemer 3,8 zo 4 možných. Najmladší syn Nicholas hrá juniorskú ligu a o rok sa bude snažiť dostať na univerzitu, kde majú v programe hokej. Priemerná dĺžka kariéry hokejistu v NHL je okolo päť rokov a málokomu sa tam podarí dostať, k tomu prichádzajú zranenia. Vidím to na hokejistoch z našej Extraligy, ktorí hrali hokej doma. Majú maturitu, hrali pätnásť rokov v extralige, zarobil si na byt, lepšie auto. Po kariére vyskúšajú podnikať, otvoria si reštauráciu a zistia, že to nejde. Prácu adekvátnu ich vzdelania robiť nepôjdu, pretože majú svoju hrdosť. Prísun peňazí sa zastaví a nedajbože dôjde k finančným problémom v ich rodine. Všetko sa obráti proti nim. Naopak, ak máte vzdelanie, môžete si postupne vybudovať ešte lepšiu kariéru, ako ste mali predtým a hlavne dlhšiu. Mňa učil život a prostredie, v ktorom som bol. Ja vyššie vzdelanie nemám a chýba mi to. Viem, že naši mladý hokejisti snívajú o NHL, čo je fajn, ale netreba zabúdať na školu, je to najdôležitejšie, čo pre seba môžu do budúcna spraviť.“
V NHL ste začínali v rovnakom roku ako vtedy o štyri roky mladší Jaromír Jágr. V polovici deväťdesiatych rokov ste súťažili o kráľa strelcov národnej ligy. O niekoľko rokov neskôr ste sa na tri roky stali spoluhráčmi vo Washingtone, kde dodnes na neho nespomínajú v najlepšom.
„Jarda je fajn chlapík. Načasovanie jeho príchodu do klubu asi nebolo ideálne. Možno on sám v tom čase chcel byť v inom tíme ako Capitals. Nemyslím si ale, že by tie roky boli pre neho či klub zlé. Neboli sme vtedy dobre vyvážené mužstvo, chýbali nám dvaja kvalitní obrancovia. Mám na obdobie s ním dobré spomienky, hoci sme v útoku spolu väčšinou nehrali. Kouč chcel mať dve úderné formácie.“
Jágr vo veku 43-rokov stále hrá. Založenie rodiny vníma ako prekážku v koncentrácii na hokej. Vy ste sa ženili dvadsaťjeden ročný, o rok neskôr sa narodila dcéra Petra. Podarilo sa vám ideálne spojiť rodinný život s hokejovým.
„Rodina je súčasť hokejového života a dôležitejšie ako čokoľvek iné. Mal som to šťastie, že som bol štrnásť rokov na tom istom mieste (Washington). Zmluvy som vždy riešil podľa toho, čo bude najlepšie pre moju rodinu. Mal som voči nej zodpovednosť. Bol som rád, že naše deti nemuseli meniť školy a hľadať si nových kamarátov. Vyrastali na jednom mieste, čo je veľmi dôležité. Ak by som bol slobodný, netvrdím, že by som hral tak dlho, ale kariéru by som natiahol. Sledujem u Jardu, že sa vždy dokáže prispôsobiť novej situácii v novom mužstve. Hokeju stále má čo dať a obdivujem ho.“
Podnikáte v oblasti technológií. O čo presne ide?
„Je to slovenská celosvetová firma, ktorá sa snaží presadiť na americkom trhu. Spolupracujem s nimi, je to skôr o kontaktoch a prezentácii nášho produktu zákazníkom. Je to viac kancelárska práca, a nie dennodennná, čo mi vyhovuje. Posunul som sa v komunikácii s ľuďmi, v schopnosti nájsť k nim cestu. Je tam tiež dosť politiky, a človek sa s tým musí v rámci pravidiel vedieť vysporiadať. Vcelku sa nám darí, máme veľa úspešných inštalácii za posledné tri roky. Náš systém riadi napríklad zápasy NHL a NBA v hale Verizon Center vo Washingtone. Teší ma, že máme na Slovensku šikovných ľudí.“