Vyrastal vo východnej časti Berlína, v bývalej Nemeckej demokratickej republike – NDR. Thomas Popiesch začínal ako päťročný v prípravke SC Dynamo Berlin na legendárnom zimnom štadióne Wellblechpalast. Ten ležal neďaleko od jeho domova a denný program šikovného útočníka bol roky nemenný. Ráno tréning, potom škola a poobede opäť na ľad. V najúspešnejšom klube východného Nemecka dostal výborné hokejové základy. “Môj prvotný cieľ bol jasný: dostať sa do áčka Dynama a neskôr do národného tímu,” hovorí Popiesch v dokumente televízie NDR. Veľký talent bol už ako pätnásťročný na začiatku osemdesiatych rokov na širšom zozname koučov reprezentácie. “Chcel som ísť študovať trénerstvo a v budúcnosti sa stať koučom. Nebol som však žiadnym prikyvovačom režimu. Šport bol politickým nástrojom NDR, a keď veci nebežali v súlade s ich metódami, mohli ste byť veľmi rýchlo odstránený. Čím som bol starší, tým intenzívnejšie som vnímal tieto procesy. Došlo to tak ďaleko, že som pochopil, že to celé v mojom prípade nebude fungovať.”
Preto Popieschovi zostávala jediná možnosť – emigrovať do Západného Nemecka.
O prvý útek sa pokúsil v októbri 1982 ako 17-ročný.
Thomas Popiesch odišiel so spoluhráčom Andree Kaiserom od rodičov a kamarátov bez jediného slova. Plán trasy? Cez vtedajšie Československo a Rakúsko do Západného Nemecka. “Boli sme veľmi ľahkomyselní a nemali sme žiadne pochybnosti. Asi sme boli až príliš naivní. Najprv sme išli vlakom do Bad Schandau k hraniciam s vtedajším ČSSR. Pokračovala celonočná cesta tmavým lesom so stratou orientácie na československej strane. Zrazu sme boli na streche hotela, zoskočili sme dole, krátko prespali a nasledovala cesta do Bratislavy, kde nás čakala kontrola pre emigrantov. A na druhý deň posledná prekážka – dvojmetrový ostnatý drôt, ktorý nás delil od Rakúska. Keby sme sa dostali na druhú stranu, máme vyhrané. Ale po preskočení prekážky nás obkľúčili rakúski vojaci so samopalmi v rukách a my sme, logicky, kapitulovali. Dostal som strach, ktorý som neskôr už nikdy nepocítil,” opisuje Popiesch útek.
Nasledovala okamžitá deportácia z Československa do Východného Nemecka a desať mesiacov vo vyšetrovacej väzbe v Berlíne-Hohenschönhausene. “Neuvedomili sme si dostatočne, čo to pre nás znamená. Mysleli sme si, že nás pustia na druhý deň. Okná boli také hrubé, že sme ani nevedeli, kde sme. Nemali sme žiadny kontakt s vonkajším svetom. Raz denne sme mohli ísť na pol hodinu na vzduch, kde sme urobili zopár klikov. Rodičia nás mohli navštíviť jedenkrát za mesiac na
pol hodinu s bacharmi za chrbtom. Preto sme nemohli rozprávať o prostredí či o tom, ako sa máme. Mohli sme hovoriť jedine o počasí. A nadriadení v cele sa nás neustále vypytovali na motív nášho úteku, ” vysvetľuje Kaiser v dokumente. Po necelom roku nasledoval neverejný proces. Kaiser dostal tri roky natvrdo, Popiesch tri roky a šesť mesiacov, lebo ho označili za iniciátora úteku. A cesty kamarátov sa rozišli. “Rodičia boli z môjho trestu šokovaní. Ich syn bol odsúdený ako zločinec. Môj otec to celé znášal celkom dobre, no matka veľmi trpela. Vo väzení som mal trochu viac priestoru na športovanie a to mi padlo vhod. Súčasťou vtedajšieho socialistického režimu bolo zlomiť človeka, ale ja som si niečo také nepripustil. Pozeral som sa do budúcna a nestratil som bojového ducha. Stále som mal nádej, že pôjdem von skôr. Rodičia mi pri návštevách naznačovali, že získali nové kontakty, aby ma mohli vykúpiť. A to mi dodávalo veľa energie.” Nakoniec si však rebel musel celý trest odsedieť, lebo ho označili za vrcholového športovca, ktorý bol negatívnym príkladom pre ostatných.
Až ako 21-ročný sa Popiesch dostal na slobodu, ale neustále ho predvolávali, aby strana vedela, či neplánuje ďalšiu akciu. V tom čase si mladík privyrábal na život drobnými prácami (čistenie áut, taxikár) a len raz do týždňa hrával hokej s partiou amatérov. “Po návrate z väzenia som bol úplne neperspektívny. Všetky veci, ktoré mi robili radosť, som nemohol vykonávať. Moja hokejová kariéra bola ukončená a nemal som žiadnu budúcnosť.“
Preto podnikol v marci 1989 ako 23-ročný druhý útek.
Tentokrát Popiesch vyrazil sám autom cez už vtedy otvorené maďarské hranice. “Veľmi som sa bál, lebo som vedel, že keď ma chytia druhýkrát, opäť pôjdem do basy. Z tohto dôvodu som sa niekoľkých predošlých plánov vzdal. Rodičom som znova nič nepovedal. Po vystúpení z auta som išiel mimo vyšších plotov a strelnice, ale slabinou cesty bolo, že som nevidel dobre hranice. A opäť som šiel celú noc cez tmavý les. Po šiestich hodinách som úplne stratil orientáciu a potreboval si oddýchnuť. Vyštveral som sa na štvormetrovú besiedku, no zakrátko šiel okolo vojak s puškou a ja som sa rozhodol, že ho oslovím. Hoci som nevedel, či je Maďar alebo Rakúšan. Keď začal rozprávať po nemecky, odľahlo mi a zakrátko ma zalial blažený pocit, že sa mi to celé konečne podarilo. ” Novým domovom útočníka sa stal Düsseldorf, kde sa začal pripravovať s tamojšími juniormi a zakrátko podpísal prvý profesionálny kontrakt s druholigovým Duisburgom. Sedem rokov po prvom úteku a sedem rokov bez vrcholového športu! “Mohol som pomôcť mančaftu a ešte dostať za môj milovaný šport nejaké peniaze, neskutočný pocit,” zdôveril sa v dokumente.
Thomas Popiesch, nakoniec potiahol hokejovú kariéru do štyridsiatky. V prvej a druhej nemeckej lige zvládol trinásť sezón a strelil takmer dvesto gólov. V súčasnosti vykonáva dvanásty rok svoj vysnívaný džob. Päť ročníkov koučoval druholigové Drážďany a dnes vedie siedmu sezónu prvoligový Bremerhaven. A v roku 2018 sa stal koučom roka v nemeckej DEL, v konkurencii Dona Jacksona, Uweho Kruppa či Pavla Grossa.
“Zmena po páde režimu (1990) ukázala môjmu životu novú perspektívu. Určite som mal aj pred pádom Berlínskeho múra niekoľko úspechov a zábavu. Preto nemôžem povedať, že všetko bolo len zlé a po zjednotení krajiny zase všetko len ružové. Ale až po obrate veci nabrali smer, ktorý bol oveľa príjemnejší. Mohol som hrať hokej, stať sa trénerom, našiel som si manželku, s ktorou máme dcéru. Netreba sa k tomu vracať každý deň, ale nemôžeme zabudnúť na kopu strachu a nedôvery, ktoru sme zažili.”
Preto sa úspešný kouč stále riadi heslom: “Všetko, čo robíte, má následky, za ktoré ste neskôr zodpovední.”